Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Stalo sa to deň pred dňom s veľkým D. Svetové médiá sa prípadu nevenovali, pretože je vlastne príliš banálny. Všetci sme sa pripravovali na deň D. Ani ja som nesiahla po klávesnici, aby som ho zaznamenala. A tak to robím teraz.
Kto bude hrdinom
Ten deň D bol piatok. Svetové médiá s napätím očakávali, aký rozsudok vynesie moskovský súd nad najslávnejším väzňom svedomia Alexejom Navaľným. Človekom bezpochyby statočným a nezlomným. Zaslúži si pozornosť a palcové titulky na prvých stranách. Vie to a pomáha mu to za ostnatými drôtmi prežiť s nádejou, že solidarita sveta ho raz dostane von.
Aj ja som písala veľký článok o tom, kto je Alexej Navaľnyj (jeden z lídrov rozhádanej ruskej opozície), čo si myslí o Kryme (že by sa na ňom malo znovu konať referendum o tom, komu prislúcha) a čo povedal v poslednom slove (bolo skvelé, filozofické a správne v ňom apeloval na svedomie a zodpovednosť všetkých ruských občanov za tragédiu Ukrajincov).
Deň predtým, vo štvrtok, som študovala posledné state Navaľného napísané vo väzení, pátrala po správach o jeho zdravotnom stave a pýtala sa na neho najslávnejšieho ruského novinára, dlhoročného šéfredaktora dnes zakázanej stanice Echo Moskvy Alexeja Venediktova.
Debatovali sme o ruskej opozícii a úlohe Navaľného takmer tri hodiny a bol to rozhovor plný slovnej ekvilibristiky, ostrovtipu, predvádzania, kto z nás lepšie naformuluje tú či onú myšlienku. A prečo sa o tom rozpisujem?
Lebo spätne vidím, akú moc majú médiá v určovaní toho, čo hýbe dejinami a čo zostane zabudnuté. Kto je hrdinom a kto bezvýznamnou bezmennou obeťou. O kom sa hovorí a čie meno sa svetová verejnosť nikdy nedozvie. Pritom stačí málo. Príbehov sú v dnešnom Rusku tisíce. Tu je jeden z nich.
Deň pred drakonickým rozsudkom, ktorý poslal Navaľného na devätnásť rokov do väzenia (už si odpykáva skorší trest, takže súd bol priamo v trestaneckej kolónii), sa v Kurskej oblasti susediacej s Ukrajinou konal bez záujmu novinárov iný súdny proces. Súdili devätnásťročného študenta z Novosibirska.
Vlastizradca zo Sibíri
Tretie najväčšie ruské mesto, hospodárske, kultúrne, vedecké a administratívne centrum Sibíri. Drsné podnebie robí z obyvateľov tohto kúta Ruska drsných ľudí. V lete znášajú veľké horúčavy, v zime tu namerali viac ako 50 stupňov pod nulou. Cesta autom trvá bez prestávky dva dni, vlakom aspoň tri.
Danil Berďugin sa narodil práve tu, neďaleko veľkomesta, v dedinke Berezovka. Na rozdiel od Alexeja Navaľného si ho všimli len niektorí ruskí kolegovia rozptýlení po svete. Napísali zopár článkov o ruskej súdnej nespravodlivosti, ale piatkový súd s Navaľným Danilovu tragédiu zatienil.
Čo vlastne urobil chlapec, ktorý ešte nestačil ani poriadne dospieť a rozhodnúť sa, či zasvätí život boju za ľudské práva, za práva pánd či záchranu rodnej Sibíri pred zhubnou civilizáciou?
Dvadsiateho októbra 2022, teda v čase, keď vojna na Ukrajine horela naplno, šiel študent Novosibírskej lekárskej fakulty na prímestský vlak, ktorým zvyčajne chodil do školy. Tentoraz však na stanici v Novosibirsku len presadol na vlak do Moskvy a vydal sa smerom západ.
Mal so sebou notebook, biely plášť medika, diplom absolventa strednej zdravotníckej školy a pas. S rodičmi sa nerozlúčil, kam ide a prečo, im nepovedal.
