Autorka je spisovateľka a režisérka
Vďaka bohu za fotky z dovoleniek a všetky možné variácie dokonalosti a ružovej na tému Barbie, inak by sme sa ešte ťažšie brodili mediálnym priestorom a spoločenskými konverzáciami, pretože volebná kampaň kulminuje a my musíme chtiac či nechtiac konzumovať, čo nám volební mágovia navarili.
A tak vidíme zástupy potenciálnych poslancov, ministrov, predsedov parlamentu aj vlády na stretnutiach s občanmi, na tribúne, na traktore, pri žatve, na videách vo všetkých možných podobách slovenskej krajiny a najmä bezbreho ľudsky autentických s deťmi, rodičmi, manželkami a manželmi, s domácimi miláčikmi, so skrutkovačmi a s varechami, v kuchyniach a na gaučoch.
Človek sa až bojí 30. septembra a zároveň sa už nevie dočkať.
Prst na zvončeku
Kedysi som čítala o americkej kongresmanke, ktorá svoj volebný úspech postavila na tom, že jedného podvečera na seba navliekla teplákovú súpravu a bežecké topánky a zabehla zazvoniť u susedov vo vedľajšej ulici. Potom u ich susedov a susedov tých susedov, každému sa predstavila, podala si ruku a prehodila pár slov.
Toto robila niekoľko mesiacov večer čo večer, obiehala dom za domom, presne podľa pripraveného rozvrhu ulíc miest a obcí, a keď skončila a prišli voľby, mohla tepláky nahradiť topánkami na podpätkoch a slušivým kostýmom a presťahovať sa do Washingtonu, pretože všetkých tých ľudí, ktorých osobne stretla, presvedčila svojou charizmou, že ich bude reprezentovať ako treba.
Áno, tento príbeh je z predfacebookových čias, ale aj tak by ma čisto teoreticky zaujímalo, koľko z našich nádejných poslancov by obetovalo toľko večerov na stretnutia s voličmi (keď sa to dá vybaviť aj za jedno leto a po zvyšok volebného obdobia sa stretávať so straníckymi kolegami a politickými spojencami a kuť plány) a ešte – a hlavne –, komu z nich by sme takto večer otvorili.
Veď si len predstavte, že by vám večer zazvonil pri dverách taký Milan Uhrík so Sujom a ďalšími svojimi hromotĺkmi v bielych košeliach. Povedali by vám, že nedajú nič mimovládkam, teda tým, čo pomáhajú chorým deťom, chudobným ľuďom alebo týraným ženám, ale radi by tu urobili vlastný poriadok.
Alebo že by vám zabúchala na dvere partička chlapov v drahých oblekoch, s drahými hodinkami a nejakým tým klinčekom v ruke, lebo na to voliči letia, Fico, Kaliňák, Blanár, Blaha a ďalší muži v strednom veku, ktorí vedia všetko najlepšie, najmä hovoriť hlúpe vtipy, heslá „Proletári všetkých krajín, spojte sa“ a urážať prezidentku.
Alebo taký Boris Kollár so všetkými svojimi ženami a deťmi. O ktoré sa stará. A všetko im platí. A má konzervatívne hodnoty. Otvorili by ste?
