Text vyšiel pôvodne na webe Visegrad Insight v rámci štipendijného programu Budúcnosť Ukrajiny.
Vojna Ruska na Ukrajine rozhodne, či násilná kolonizácia patrí minulosti, alebo budúcnosti. Ak Rusko zvíťazí, musíme sa rozlúčiť s Kunderovou myšlienkou budovania maximálnej rozmanitosti na minimálnom priestore.
Milan Kundera zomrel a opäť nás vyzýva, aby sme prehodnotili jeho odkaz. Jeho slávna esej Tragédia strednej Európy je pre nás v dnešných časoch častou témou reflexií - ako ukrajinský filozof si myslím, že je to téma na zamyslenie aj vo svetle ruskej genocídnej vojny proti Ukrajine.
Ešte v roku 2014 som vo svojej eseji Sny o Európe ocenil Kunderu, keď naznačil, že Európa siaha ďaleko za formálne hranice európskych inštitúcií. Európa bola väčšia, než si ľudia v západnej Európe mysleli.
Kunderu som však zároveň kritizoval, pretože namiesto starých hraníc stanovil nové pomyselné hranice. Naznačoval, že stredná Európa je „unesený Západ“ - a pre mňa, Ukrajinca, to latentne znamenalo, že pre neho je v tejto časti sveta skutočnou Európou len stredná Európa a „Európa“ sa vlastne končí na západných hraniciach Sovietskeho zväzu - teda na západných hraniciach Ukrajiny.
Udalosti, ktoré sa odvtedy udiali, ukázali, že vytyčovať Európe nové hranice bolo chybou. Tieto desaťročia ukazujú, že Európa je tekutá, organická, má plasticitu a pohybuje sa mimo vlastného „rámca“. Ukazujú, že hodnoty sú často túlavé a môžu sa znovuzrodiť v predtým nepovšimnutých alebo ignorovaných spoločnostiach, ako je Ukrajina.
Čo je teda tragédiou strednej Európy Čítajte Kolonializmus vnútri Európy
Kundera však ukázal aj niečo iné. Metaforizáciou strednej Európy ako „uneseného Západu“ poukázal na podstatnú vec, a to, že v 20. storočí mohli byť krajiny, kultúry a ľudia masovo unášaní. Vnútri európskeho kontinentu sa dialo niečo strašné - nová kolonizácia, nový imperializmus.
To bola pre západnú Európu novinka. Ukázalo sa, že „Európa“ nemusí byť len kolonizátorom, ale môže byť aj kolonizovaná; že existujú Európania, ktorí neboli imperialistami, ale trpeli v dôsledku imperiálnej moci rovnako ako neeurópske kolonizované národy; že vlna deimperializácie a dekolonizácie sa ešte neskončila.
Stredná Európa sa niekoľkokrát pokúsila uvažovať o Európe neimperialisticky. Príkladom je Kunderova formula „maximálna rozmanitosť na minimálnom priestore“. Ďalším je metafora „rodinnej Európy“ Czesława Milosza.
Aj panslávsky mýtus, ktorý sa zrodil začiatkom 19. storočia medzi slovenskými a českými intelektuálmi, obsahoval sen o netyranskej a neautokratickej spoločnosti. Prenikol aj do kruhov ukrajinských spisovateľov a historikov prvých dekád 19. storočia a vytvoril silný antiimperiálny naratív vnútri ruského impéria, ktoré ho obrátilo naruby a premenilo na imperiálny naratív. Neskôr urobilo ruské impérium rovnaký trik so socializmom.
Kunderov stredoeurópsky mýtus s jeho predstavou „maximálnej rozmanitosti na minimálnom priestore“ bol tiež chybný. Zdá sa, že takto použil jednu imperiálnu ideu (habsburskú) proti druhej (sovietskej). Predstava strednej Európy ako uneseného Západu však obsahovala varovanie, že do Európy sa vrátil nový imperializmus - a nielen imperializmus, ale aj tvrdý staromódny kolonializmus.
Môžeme veriť myšlienke Edwarda Saida, že kultúrny imperializmus, ktorý nahradil priamy kolonializmus 19. storočia, je tiež násilným mocenským diskurzom a skutočným dedičom staromódneho kolonializmu. Kým kultúrny imperializmus sa môže hrať s mäkkou mocou - ideami, náboženstvom, pop-kultúrou a tak ďalej, kolonializmus je oveľa priamejší, oveľa menej hybridný.
Kolonializmus prichádza s vojakmi, nahrádza moc a dobýva nielen srdcia a mysle, ale aj priestor a telá. Odľudňuje, nielen konštruuje a dekonštruuje, ale mení aj demografiu a identitu.
Historik Trnovec: Tvrdenia, že sme nikoho nekolonizovali, neobstoja. Stredná Európa profitovala z kolonializmu Čítajte Násilie ako prostriedok kolonizácie
Kundera to veľmi dobre poznal. Obraz sovietskych tankov v Prahe v roku 1968, ktorý sa v jeho románoch opakuje, na to poukazuje bez ďalších slov. Vedel, že ruská či sovietska nadvláda sa netýka len ideí. Ide o fyzickú nadvládu a násilie. Je tvrdá, nie mäkká.
Počas studenej vojny boli krajiny strednej a východnej Európy novo kolonizované. Ruské impérium v 19. storočí používalo na kolonizáciu svojich susedov myšlienky panslavizmu, v 20. storočí používalo na ich kolonizáciu myšlienky socializmu. Ľavicové myšlienky, ktoré boli v iných častiach sveta prostriedkom deimperializácie a emancipácie, sa stali vo východnej a strednej Európe nástrojom opätovnej imperializácie a kolonizácie.
Ruská invázia na Ukrajinu v roku 2014 a ešte rozsiahlejšia od roku 2022 je pokračovaním tohto imperializmu a kolonializmu s novou úrovňou krutosti a novou vášňou pre vyhladzovanie.
Na okupovanom Kryme Rusko od roku 2014 nielenže nezákonne zmenilo politické a spoločenské usporiadanie, ale zmenilo aj demografiu, keď prinútilo desiatky tisíc Krymských Tatárov a Ukrajincov odísť a nahradilo ich státisícmi osadníkov z Ruska.
Počas okupácie ukrajinských území v rokoch 2022 a 2023 Rusko používalo najkrutejšie praktiky - mučenie a vraždy - proti najaktívnejším predstaviteľom ukrajinského národa. Pokúsilo sa tiež o ideologické a psychologické pretvorenie sŕdc a myslí miestnych obyvateľov Ukrajiny tým, že im vnútilo ruský vzdelávací systém, médiá, propagandu a kultúru.
Jedna z kľúčových otázok súčasnosti znie: žijeme v čase globálnej deimperializácie alebo reimperializácie? Zažívame zánik impérií alebo ich znovuzrodenie? Oba vektory sú možné a my nevieme, čo sa stane ďalej.
Počas invázie na Ukrajinu ukázal ruský imperializmus svoju slabosť, ale to neznamená, že je odsúdený na zánik. Nebude porazený sám od seba, bude porazený len vtedy, ak bude čeliť skutočnému kolektívnemu odporu - celého slobodného sveta.
Ruská vojna na Ukrajine so všetkými svojimi imperiálnymi a genocídnymi zložkami je udalosťou, ktorá rozhodne o tom, akým smerom sa bude svet uberať. Budeme svedkami úplného pádu posledného impéria v Európe? Alebo naopak, budeme svedkami opätovného nastolenia imperiálnej idey ako „silnejšej“, „efektívnejšej“ a „predvídateľnejšej“, ktorá bude postupne minimalizovať naše práva a občanov zmení na mlčiacich robotníkov a spotrebiteľov?
Rozlúčka s Kunderovou víziou Európy?
Ak zvíťazí tento scenár, musíme sa rozlúčiť s Kunderovou myšlienkou budovania maximálnej rozmanitosti na minimálnom priestore. Budeme čeliť svetu minimálnej rozmanitosti v maximálnom priestore. Svetu, aký sa po stáročia snažilo vybudovať ruské impérium. Svetu, ktorý odmieta alebo minimalizuje ideu práv a nahrádza ju mechanizmami násilia a poslušnosti. Svetu, ktorý ruší spojenie medzi zločinom a trestom, prevracia pyramídu spravodlivosti naruby a používa násilie ako nepredvídateľný nástroj na zasievanie strachu.
Uvažovať o Kunderovom odkaze dnes znamená myslieť aj na budúcnosť a konať tak, aby sme ju formovali. Kunderove myšlienky sú živé, ale sú ešte krehkejšie ako v osemdesiatych rokoch, keď písal svoju esej. Ich prežitie závisí od toho, čo urobíme budúci mesiac, budúci týždeň, budúcu hodinu.
Len na nás záleží, či naše deti vedieme k svetu rozmanitosti a práv, alebo k svetu násilia a jednotvárnosti; či smerujeme k svetu, v ktorom sa ľudia a iné živé bytosti považujú za nenahraditeľné, alebo k svetu, v ktorom sú životy nahraditeľné a smrť sa stala banalitou; a v neposlednom rade, či smerujeme do sveta, v ktorom sa priestor pre násilie neustále zmenšuje, alebo do sveta, v ktorom násilie zostáva jediným životaschopným argumentom, úplnou silou, ktorá rozhoduje o našom osude.
Len od nás závisí, či Európa nebude iba „jednotným trhom“, ale hodnotovou silou, ktorá, ľutujúc svoje vlastné zločiny a chyby, povedie svet k skutočne dekolonizovanej budúcnosti.
Autor: Visegrad Insight
