Autorka je režisérka
Koncom štyridsiatych rokov 19. storočia Európa zovrela. Revolúcie zmietali takmer každým štátom, staré poriadky sa otriasali v samotnom základe a to, čo platilo tisíc rokov, malo navždy pominúť.
Bola to pandémia výkrikov žiadajúcich slobodu, rovnosť pred zákonom, spravodlivejší svet, lepší svet, nech už si pod tým každý predstavoval čokoľvek.
Slováci si predstavovali predovšetkým koniec poddanstva, zánik feudalizmu a právo na sebaurčenie, na vlastný jazyk a kultúru. Maďari si predstavovali niečo veľmi podobné, ale s dôrazom, že Uhorsko nezávislé od Viedne bude mať výlučne maďarský národný charakter, čiže iné národy Uhorska sa žiadnych podobných práv nedočkajú.
Štúrovcom sa spenila v žilách krv a postavili sa na stranu Viedne, ktorá sa podobných kategorických vyhlásení múdro zdržiavala. Uhorskú revolúciu nevyhnutne čakal krvavý koniec.
Dňa 13. augusta 1849 v dedine Világoš zahasili potoky krvi aj posledné iskry revolučných udalostí. Nový cisár František Jozef napchal väznice odbojnými hlavami a zo tri stovky z nich boli na výstrahu prestrelené popravčou čatou. Od tých čias je názov predmetnej obce synonymom fatálnej porážky.
Aj Slovensko, po vražde novinára odhodlané skoncovať s chrapúnskymi móresmi politikov spolčených so zločinom, sa nevyhnutne blíži k svojmu Világošu. Pretože každý možný výsledok nadchádzajúcich volieb vyzerá na živú katastrofu.
