Autor je politológ a rektor BISLA
Je to znak krízy v spoločnosti, ak uprostred leta dostanete ponuku napísať text na ľubovoľnú tému, a napriek tomu vás myseľ (svedomie?) núti písať o politike.
Tak rád by som sa zamyslel iba nad myšlienkou Milana Kunderu, ktorý nás nedávno opustil. Napríklad pri jeho reflexii o európskych hodnotách ma máta postreh o tolerancii, teda o tolerancii k viere a mysleniu iných: „Jenomže nechrání-li žádnou bohatou tvorbu ani žádné silné myšlení, nestane se tolerance prázdnou a nepotřebnou?“
Zrazu tolerancia nie je len ústretové, pokorné, ale aj lenivé ustupovanie. Stáva sa rébusom voči perfídnosti demagógov a blbcov. Len kde je tá hranica, miera, kde sa tolerancia mení na inkvizíciu?
Dnes, keď má byť v médiách uhorková sezóna, je však takáto abstraktná téma nemiestna. Veď u susedov je stále vojna a Slovensko sa rúti do volieb, ktoré môžu rozhodnúť o smerovaní krajiny na celú dekádu.
Veľakrát som písal o našom volebnom systéme, v ktorom je celé Slovensko nezmyselne jeden volebný obvod, kde sa strana, ktorá má dosť peňazí a mediálny výtlak, nepohne z Bratislavy a napriek tomu môže skončiť v parlamente. A teraz, keď tento systém poslanci zaliali do betónu ústavného zákona, bude zdrojom krízy pred každými voľbami.
No nerobme si ilúzie, že by zavládol pokoj a stabilita, keby sa Slovensko rozdelilo na osem volebných okresov podľa žúp či keby sa zaviedol nemecký zmiešaný volebný systém. Naša politika sa bude vždy prelínať s fraškou. Ako vyzerá tá fraška dnes?
Pred každými voľbami budeme mať zopár väčších strán a okolo nich množstvo strán, ktoré neprekročia kvórum. Poviete si, veď je demokracia a každý má právo ponúknuť svoj program. A máte pravdu, napokon, dobrá kampaň môže aj z trpaslíka urobiť obra.
Problém však je, že hlasy malých strán prepadnú a zároveň môžu stiahnuť pod päť percent strany, ktoré môžu byť po septembri 2023 kľúčové pre demokratickú koalíciu.
