Aféra Gašpara s NAKA sa dá chytať z viacerých koncov.
Koniec jeden. V demokraciách je trestné stíhanie opozičného politika vždy veľmi delikátna vec. A v kampani ešte delikátnejšia. Rovnako silný princíp ako férová kampaň je však doručovanie spravodlivosti nezávisle od sezóny (trebárs volieb).
Koniec dva. Existuje – určite áno – hranica, za ktorou vzniká problém ctiť a rešpektovať neformálne pravidlá. Napríklad situácia, keď stav hybridnej vojny, ktorú vedie cudzia mocnosť proti krajine, sa podobá realite omnoho viac než právny štát.
Koniec tretí. Ak zakuklené hlavy ráno o piatej niekoho zadržiavajú, ich dôvody musia byť nepriestrelné. Tu ich nevidieť, skôr to má črty policajného marketingu, povedzme vnucovanie sugescie, že predmetný mafián je nebezpečnejší, ako je, alebo že majú nezvratný dôkaz viny.
Niežeby sa dalo všetko porovnávať, ale pozornosť NAKA by mohli zaujať biele rukavičky, v ktorých sa vedú (všetky zatiaľ tri) vyšetrovania Trumpa.
Vec štvrtá. Epidémia „sorosovskej“ paranoje aj v Gašparovej kauze neomylne deklaruje, že Smer dorástol na jednu z najextrémistickejších strán v Európe. Dá sa takmer povedať, že vysokofrekvenčné vymývanie mozgov, aké predvádzajú v tejto kampani, je už level mentálneho poškodzovania, aké robí Fidesz Maďarom.
