Autor je sociológ
Hovorím za ľudí, ktorých zaujíma spoločenské dianie. Za generáciu, ktorá sa rodila do vojny a prešla kadečím vrátane holokaustu, politických procesov, pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, ruskej okupácie, normalizácie, Nežnej revolúcie až po pandémiu covidu, klimatickú a migračnú krízu, vojnu na Ukrajine.
Hovorím za ľudí, ktorí sa považujú za liberálnych demokratov a ctia si právo klásť slobodne aj otázky bez odpovedí a nárokov na definitívnu pravdu.
Vlastne sme boli už štyridsiatnici, keď sme sa akože „narodili“ do slobodného sveta. Politické dojčatá. Bez skúseností. Nazvali sme sa Verejnosť proti násiliu. Verejnosť, proti násiliu!
Zdala sa nám to fajn značka. Podobne ako Občanské fórum, ktoré bolo značkou hnutia našich priateľov a partnerov z Českej republiky pod vedením Václava Havla.
Za to naše Slovensko
V hlave sa mi asociujú dávne udalosti. Napríklad ako Ján Čarnogurský, nominant Verejnosti proti násiliu na post federálneho ministra vnútra, začal po Novembri 1989 v Prahe zakladať Kresťansko-demokratické hnutie (KDH). Onedlho začal Béla Bugár hovoriť o maďarskom KDH. Potom prišlo nakrátko SKDH, čiže slovenské KDH.
To už po Slovensku pobehovali skupinky hlučných bojovníkov za „to naše Slovensko“. Nacionalistické politické strany sa objavili vzápätí. Vrcholilo to sporom o jazykový zákon.
Pamätám sa na veľký míting na Námestí SNP, kde sa zrodil „autentický“ Vladimír Mečiar.
