Autor je sociológ
Legendy, mýty, symboly a rituály tvoria písané aj hovorené dejiny. Môj vzťah k nim je poznačený osobnou skúsenosťou.
Naposledy som napríklad dostal pozvanie na pietne zhromaždenie na uctenie si pamiatky obetí holokaustu Rómov a Sintov v mieste bývalého „cigánskeho tábora“ v Hodoníne pri Kunštáte.
Keby som pozvanie prijal, povedal by som asi toto: Áno, ide o pamäť a tiež o memento pre dnešok. Memento v časoch, keď sme svedkami a účastníkmi ďalšej genocídy po ruskej invázii na Ukrajinu. Po zvyšok života si ponesieme jej dôsledky. A medzigeneračným a transgeneračným prenosom si ich ponesú aj naše deti a ich deti. Je našou povinnosťou a zodpovednosťou postaviť sa tomuto faktu čelom.
Udalosti, ktorých sme svedkami vo verejnom priestore napríklad v parlamente Českej republiky (výroky typu „nie je to naša vojna“), na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku…, sú desivé. Pripomínajú obete násilia, ktorých jedinou vinou bola (etnická, náboženská) inakosť.
Post factum vytváraným symbolom, legendám, mýtom a rituálom okolo tragických epizód našich dejín chýba hlbší zmysel, ak nenasleduje akcia. Akcia priama, jednoznačná, namierená proti elitám, ktoré zbierajú body pre vlastné kariéry a profity, proti ľuďom, ktorí vlastné problémy projektujú do tých najbezbrannejších, proti trendu, ktorý nás pomaly posúva k recidíve toho najhoršieho z našich moderných dejín.
Otázka otázok znie: čo ja, konkrétny občan, môžem? Čo ja s tým mám?
