Autor pracuje v Sociologickom ústave SAV
Slovensko je odjakživa perifériou, krajinou na okraji kultúrnych, mocenských či ekonomických centier. Slovenská spoločnosť takéto postavenie reflektuje a snaží sa s ním vyrovnať.
Slovenský národný mýtus hovorí, že národ tejto krajiny je večnou obeťou. Odjakživa nám mocnejší škodili a chceli nás v lepšom prípade využívať, v horšom zničiť. Tento mýtus je zhmotnený v presvedčení o tisícročnom maďarskom národnostnom útlaku, židovských sprisahaniach, českom kolonizátorstve a najnovšie i o západno-liberálnom diktáte.
Identita obete úzko súvisí s nedôverou v inštitúcie a elity, ktoré sú pre Slovákov často príčinou národných (ale i osobných) zlyhaní a neúspechov. Môže tiež vysvetľovať silný príklon ku konšpiráciám: naša realita je výsledkom zlovestnej manipulácie mocných a nie je pod našou kontrolou.
Spoločná identita obete nás sformovala ako národ, uplatňovanie cudzej moci nás definovalo a je súčasťou našej kolektívnej traumy i hrdosti. Obeť má totiž špecifické postavenie, byť uznaný ako obeť znamená aj isté privilégium, je to situácia, v ktorej sa všetky negatíva dajú pripísať niekomu inému. Obeť si, naopak, môže nárokovať satisfakciu a uznanie.
Kolektívna identita obete so sebou nezriedka prináša i pocit bezmocnosti. Nevieme sa brániť silnejším, sme slabší, pretože nemáme vhodné nástroje, zbrane, bohatstvo. V modernom svete moc reprezentujú predovšetkým inštitúcie, ako sú parlament, armáda, polícia, súdy, ale i zdravotníctvo či školstvo.
Nevyhnutnou súčasťou identity obete je však spochybňovanie akýchkoľvek inštitúcií. Inštitúcie sú predstaviteľkami anonymnej moci, ktorá kolektívnu obeť utláča, nerozumie jej a neuznáva jej špecifickú identitu. Obeť má preto tendenciu veriť skôr jednotlivcovi – mocnému hrdinovi z ľudu, ktorý dokáže rozbiť všetky neprijateľné mocenské štruktúry a nastoliť spravodlivosť. Možno i preto v politike neustále hľadáme silných vodcov, a nie nudných administrátorov a budovateľov inštitúcií.
Zásadným bodom všetkých slovenských modernizačných hnutí bola kritika stavu spoločnosti. Takáto kritika však nepochybne narúša kolektívnu identitu obete a s tým spojených domnelých privilégií, aj preto to mali reformátori na Slovensku vždy ťažké.
Snaha posunúť slovenskú perifériu bližšie k centru smeruje ku kritike lokálnych identít a s tým spojených hodnôt obetí. Reformátori sú preto odjakživa v menšine a potrebujú neustále mobilizovať. Snažia sa krajinu zmeniť, a to si vždy vyžaduje viac úsilia ako konzervovanie súčasného stavu.
Smutnou pravdou je, že aj ich pokus o zmenu sa často nielen začína, ale i končí sebabičovaním a kritikou. Plány na zásadnú reformu či budovanie inštitúcií ostávajú v tieni kriticizmu, sú preto vnímané ako menej dôležité, zostávajú povrchné a nevenuje sa im dostatočná pozornosť.
