Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Toto schodisko sme vymaľovali v optimistických farbách, aby sa deti cestou do pivnice nebáli. Toto je strašidielko, ale usmieva sa...“
Volyň, odhodlaná a pripravená na obete
Riaditeľka škôlky v obci Privylne na severozápade Ukrajiny je na nový protibombový kryt pyšná. Bez neho by im vedenie okresu nedovolilo škôlku prevádzkovať. Sprevádza nás po podzemí, akoby to bol zámok.
„Tu sú postieľky, za nimi provizórne záchody a umývadlá. Deti by sa tu mali cítiť komfortne. Pozor!“ Zvolá a ja sa zľaknem, či nepadá bomba. „Zohnite sa, tu je to všetko malé, pre deti.“
Školský rok, ktorý sa o pár dní začne aj na Ukrajine, bude so všetkým, čo vojna žiada: krytmi s dvoma východmi, brannou výchovou, na ktorej sa žiaci naučia zastaviť krvácanie pre prípad, že črepina spolužiakovi odtrhne ruku alebo pretne tepnu na stehne.
Deti od dvoch do šiestich rokov už majú pripravené taštičky prvej pomoci so všetkým potrebným na dlhší pobyt v podzemí, aj kartičku s krvnou skupinou. Tá sa hodí, keď kryt zlyhá. Priamy zásah Iskanderu alebo ťažkej leteckej bomby nevydrží ani najpevnejšia pivnica.
Keď sme dorazili do Kyjeva, prišli správy, že Rusi zasiahli centrum Černihivu na severe krajiny vo chvíli, keď na výstave v divadle rodičia ukazovali deťom drony, ktorými ukrajinská armáda zdoláva ruskú. Niekto akciu nahlásil Rusom aj so súradnicami. Sedem mŕtvych nech ho straší nadosmrti.
Podivná prieskumná výprava
Toto sú zápisky z cesty na Ukrajinu, ktoré nie sú o hrdinoch ani o bitkách, ale o tom, ako žijú ľudia ďaleko od zákopov, aj tam, kde k nim majú blízko. Neteší ich to, bojový duch v nich upadol. Ukrajina má mnoho tvárí. Ľudia v oblasti Volyň majú iné názory, skúsenosti a túžby ako obyvatelia Chersonu či Odesy.
