Autor je teológ
Problematické obdobia v živote cirkvi sa vysvetľujú ako zlyhanie jednotlivcov, ale systém je pokladaný za dobrý. Keď sa pozrieme na diskontinuity v podobe križiackych výprav, inkvizície, procesov s Husom či s Galileim, vždy sú rehabilitovaní jednotlivci, ktorým bolo ublížené, ale až po 400 rokoch.
To nie je morálne prijateľný interval pre človeka, ktorému bolo ukrivdené, ktorý prišiel o život alebo mu bolo navždy znemožnené tvoriť. Zo svetského hľadiska sa to hodnotí ako krajná nepružnosť a neschopnosť sebareflexie, ale v rámci cirkevnej praxe je to prijateľné riešenie.
Potrebujeme nadhľad a odstup
Každý, kto sa odváži kritizovať cirkev, je okamžite považovaný za nepriateľa, a to je nejakým spôsobom spojené s tým, že je iste aj nepriateľom národa. A ani ľudia, ktorí sa u nás vyslovujú v intelektuálnej či cirkevnej diskusii, si nechcú robiť problémy a radšej nič nedorozprávajú do dôsledkov. Preto pálčivé problémy ostávajú nevyriešené.
