Autor je politický geograf
Tento týždeň si pripomíname 55 rokov od augusta 1968, posledného vojenského zásahu ruských imperialistov na našom území.
Podobne ako ich zásahy proti Poliakom v rokoch 1831, 1863, 1920 a 1939 a proti Maďarom v rokoch 1849 a 1956 to bola jedna z radu trestných výprav proti národom, ktoré si dovolili odolávať ruskému kolonializmu.
Nie všetky národy mali také šťastie ako Slováci, Maďari, Poliaci alebo Česi, ktorým sa vďaka veľkorysosti vtedajších veľmocí podarilo v roku 1918 vybojovať si národnú svojbytnosť. Tie menej šťastné zmieňuje vo svojej rezolúcii o porobených národoch z roku 1959 americký parlament.
Imperiálne chúťky sú večné
Spomeňme si, že v roku 1918 si svoju nezávislosť vybojovali aj Ukrajinci, Gruzínci, Arméni, Azerbajdžanci a národy Horskej republiky severného Kaukazu.
O nezávislosť sa dokonca usilovali aj Bielorusi a volžsko-uralské národy proklamovaného štátu Idel-Ural. Ľahostajnosť západných veľmocí a ich nekritický obdiv k ruskej kultúre však umožnili ruským imperialistom červeného i bieleho sfarbenia utopiť ich úsilie v krvi a znovu ich kolonizovať.
Ruskí imperialisti v boľševickom prestrojení si prišli na svoje aj ako spojenci Hitlerovho Nemecka, keď si s nimi v roku 1939 rozdelili Poľsko, prisvojili východné Fínsko a v roku 1940 znovu kolonizovali Estónsko, Lotyšsko, Litvu a východné Rumunsko. Pritom im neprekážali činy ich nacistických spojencov, ktorí po 17. novembri 1939 likvidovali českú inteligenciu, na jar 1940 okupovali Dánsko, Nórsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko a na jar 1941 Grécko a Juhosláviu.
Ani novodobí ruskí mocipáni sa svojich imperiálnych chúťok nezbavili. Keď sa porobené národy chceli zbaviť ruského jarma za Gorbačovovej perestrojky, Rusi neváhali v januári 1990 poslať vojská do Azerbajdžanu a v januári 1991 do Litvy a Lotyšska.
Rokovania o novej zväzovej zmluve, ktorá mala nahradiť tú Leninovu z decembra 1922, smerovali k premene ZSSR na konfederáciu a priniesli nádej na slobodu pre národy tvoriace zväzové republiky. Po tzv. festivale suverenít v roku 1990 boli do rokovaní na jar 1991 zapojené aj autonómne republiky Ruska, ktoré získali perspektívu samostatnosti v rámci konfederácie.
Aj po rozpustení Sovietskeho zväzu sa v podobnom duchu niesla Federálna zmluva Ruskej federácie z marca 1992, ktorá dvadsaťjeden neruským republikám umožnila s Ruskom uzavrieť medzištátne zmluvy na konfederatívnom princípe.
Jeľcinov ústavný puč v septembri 1993 však bol medzníkom, ktorý začal neruské národy vracať do ruského žalára národov. V decembri bola prijatá ústava, ktorá filozofiu federálnej zmluvy obrátila naruby.
O ňu sa oprel Putinov ústavný súd vo svojich rozhodnutiach z rokov 2000 a 2009, keď odmietol právo národov na sebaurčenie, pričom zmluvy s republikami, články republikových ústav o suverenite i funkcie republikových prezidentov označil za protiústavné.
Ruskí imperialisti ešte v decembri 1993 donútili Gruzínsko vstúpiť do Spoločenstva nezávislých štátov. V decembri 1994 podnikli inváziu do Čečenska. Keďže ho nedokázali poraziť, začal premiér Putin v roku 1999 novú likvidačnú vojnu proti Čečensku.
Vo svojom prejave o stave federácie v roku 2005 už ako prezident označil rozpad ZSSR – teda slobodu pre podmanené národy – za najväčšiu geopolitickú katastrofu storočia. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007 konečne prezentoval svoje agresívne zámery pred celým svetom.
Nasledovala vojna proti Gruzínsku v lete 2008, plynová vojna proti EÚ v januári 2009, prekazenie asociačnej zmluvy medzi EÚ a Ukrajinou v novembri 2013, okupácia Donbasu a Krymu v roku 2014, brutálne rozbombardovanie Sýrie po roku 2015, vyslanie súkromnej vojenskej firmy Wagner do Mali, Burkiny Faso a Stredoafrickej republiky a spustenie európskej migračnej krízy v roku 2015 za pomoci ruských spojencov v južnom Stredomorí.
Ruský veľmocenský sen
Rusko videlo najväčšiu hrozbu v Európskej únii, ktorá svojou demokraciou a hospodárskou silou lákala národy bývalej Ruskej ríše. Rozhodlo sa ju rozložiť, či už jej totálnou surovinovou závislosťou od Ruska, jej ovládnutím pomocou navrhovanej integrácie medzi EÚ a Eurázijskou úniou, spustením vlny migrantov, alebo mávaním zbraňami.
