Udalosť týždňa
Prigožin. Zatiaľ čo pozorovatelia s väčšou autoritou – napríklad Biden – sa už aj rozhovorili, že smutný koniec šéfa wagnerovcov očakávali, zostrelenie tryskáča „Putinovho kuchára“ celkom prekvapilo autora.
Razil totiž názor, že súkromné armády sú natoľko nezastupiteľným „sine qua non“ geopolitických výbojov Ruska, že hocičo sa medzi Putinom a Prigožinom stalo (zrada, vzbura), veliteľ a vlastník wagnerovcov musí mať doživotnú imunitu. Nie, už zase omyl.
Prigožin je ďalší z dôkazov, že pokúšať sa o racionálne zdôvodnenia Ruska a udalostí v ňom je analytická hrúbka a márnosť najšedivejšia.
Udalosť SR
Ezechiel a kolektív. Najpodstatnejšie zatiaľ vyzerá, že obvinenia vznesené na Aláča, Pčolinského a spol. nestoja na vode. Iste, keďže paragrafy nie sú v rovine vlastizrady či iného zločinu proti republike, dá sa relativizovať, či mocenské intrigovanie šéfov bezpečnostných služieb je dosť na rozpútanie takého obrovského humbugu uprostred volebnej kampane. (Férovosť kampane je vysoká demokratická hodnota.)
Je však na čisto subjektívnej úvahe vyšetrovateľov, či Ezechiela a Rozuzlenie poriešia diskrétne(jšie), celkom mimo verejnosti. To by sa určite hodilo do štandardných podmienok, ale nie v terminálnom štádiu eskalácie policajnej vojny, ktorej skutočnú (najvyššiu) stávku vidia mnohí ako zápas o zachovanie demokratického a slobodného charakteru štátu po septembri 2023.
K personálnym konzekvenciám len dôvetok: „dichotómia“ riaditeľ SIS odvolaný/riaditeľ NBÚ neodvolaný, lebo zákon nepustí, je ďalšou z myriady známok nesystémovej organizácie štátu.
Chybný krok
Pediatri v NR SR. Bičovanie kampaňových vášní, keď najmä Smer sa snaží urobiť z parlamentu platformu na každodennú performanciu, už strháva zrejme aj vládu.
Totiž, otvárať v tomto parlamente čokoľvek vrátane kauzy pediatrov je nezodpovedný a nebezpečný „gambling“ so štátom. (Tu má plnú pravdu SaS.)
Po druhé, politická legitimita odchádzajúceho parlamentu mesiac pred voľbami je úplne rovnaká ako vlády bez dôvery. Zero, nula, a to ešte aj keby reč nebola o parlamente (ale je!) až po plafón plnom straníckych zbehov a pútnikov, ktorí – pozor, drobné zveličenie – si už ani nepamätajú názov strany, za ktorú kedysi kandidovali. To koho dnes zastupujú? (Miroslav Kollár, Valášek a ešte traja normálni nech prepáčia.)
Akú morálnu, politickú legitimitu rozhodovať má parlament, ktorý vyrobil a nechal bežať ústavné provizórium deväť mesiacov? Alebo si tu ešte niekto, napríklad Ľudovít Ódor, myslí, že „stopäťdesiat indivíduí“ v „neuveriteľnej žumpe“ (Ódor a ešte raz Ódor) môžu dať čokoľvek dobré tejto krajine?
