Treba oceniť, že čerstvý hlas z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť spresnil horizont potenciálneho pádu Slovenska „do záchranného mechanizmu EÚ“ bližšie k roku 2030.
A nie 2040, čo bolo predmetom kritiky z dôvodu, že ak sa politikom práve zvádzajúcim populistické dostihy naznačí, že do bankrotu máme ešte 17 rokov, tak bláznivú licitáciu s rozdávaním verejných peňazí roztočia na ešte vyššie obrátky.
Na strane druhej, ak tým istým dychom z tých istých úst zaznie, že ak sa konsolidovať nebude, štátny dlh do roku 2030 narastie na 70 percent HDP (z terajších 58), pozitívny pocit je preč. Totiž každý jeden účastník volebnej kampane na to spakruky odpovie, že ak je dnešný priemer eurozóny niekde medzi 90 a 100 percent HDP (hýbe sa to), tak nás ozaj nevystrašíte.
Slovenskému politikovi nevysvetlíte, prečo neskrachovali ešte napríklad Maďari s dlhom vyše 80 percent HDP (tak nejako), ktorí ani nemajú euro, ale deravý forint. Ba čo viac, ani expertíza nemá jedno(značné) vysvetlenie, prečo úročenie maďarských dlhopisov nenaskakuje podstatne rýchlejšie, než naskakuje. Keď ešte na dôvažok majú pozastavené aj miliardy z EÚ (kauza právny štát).
