Autorka je právnička, pôsobí v Ústave štátu a práva SAV
So záujmom, ale aj so znepokojením sledujem reči a články o „novom školstve“. Nie je to zatiaľ nič povznášajúce.
To našu generáciu po vojne čakal iný cirkus. Prvé dva roky boli také, aké mali byť. Slovenčina, počty a spev.
O náboženstve sa nezmieňujem, lebo reči sestričky boli obsahovo rovnako hrôzostrašné ako rozprávky Pavla Dobšinského. O holokauste však zrejme ani po štyroch rokoch nepočula nič.
Kto vynašiel žiarovku?
No od tretej triedy sa začalo v škole očividne všetko meniť. Školský rok 1949/1950 sme odštartovali spevom Piesne práce a prísunom takých nových informácií, že sme sa nestačili diviť a učiteľky tiež.
Ak sme mali šťastie a dovtedy videli napríklad americký film o Edisonovi a o jeho vynáleze žiarovky, tak v škole sme sa dozvedeli, že išlo o omyl. Žiarovku nevynašiel Edison, ale ruský vedec Jabločkov.
No, mohlo sa stať, že americkí imperialisti zatajili sovietskeho či ruského vynálezcu a mylne informovali svet. Prvenstvo prisúdili nejakému mladému americkému chalanovi.
V rýchlom slede však nasledovali ďalšie nové vynálezy sovietskych vedcov, ktoré sa anglo-americkým imperialistom darilo vo veľkom zatajovať. Najskôr to boli poznatky jedného záhradníka Mičurina, ktorý sadil ovocné stromy čoraz vyššie a vyššie, aby rodili aj pri polárnom kruhu. Akosi sa to nedarilo, tak prišli noví géniovia.
Jedným z nich bol Trofim Denisovič Lysenko s jarovizáciou. Obilie, ktoré sa malo siať na jeseň, mali roľníci siať na jar a tým ušetriť pracovné sily a čas. Zatratená bola celá genetika a ako inak – ako výmysel anglo-amerického imperializmu.
V učebnici (zabudla som, či to bola hudobná výchova alebo ruština, no mohol to byť aj prírodopis) boli pesničky v ruštine proti genetikom Mendelovi a Weismannovi. Jedna sa začínala: „My ne mendelisty, my ne vajsmanisty“. Viac si z nich nepamätám, lebo v tom čase už aj Lysenko prestával byť na výslní vedy pre krach úrody obilia „zásluhou“ jarovizácie.
Keďže v Sovietskom zväze vedeli s každým neúspechom bojovať, ale ešte viac ich tajiť, jarovizácia potichu zakapala. Proti Mendelovi sa síce už nespievalo, ale ani zaňho. Veď bol kňaz, síce už dávno mŕtvy, ale pre istotu.
O tri desaťročia neskôr som v jednej ruskej knihe o období okolo paktu Molotov – Ribbentrop našla zmienku, ako dávno-pradávno ruskí roľníci (možno ukrajinskí) v žatve žmolili v prstoch zrná obilia a vyraďovali tie väčšie pre nasledujúcu sejbu. Napriek tomu ich potomkovia stalinskému hladomoru neušli, pretože vtedy išlo o iný typ „genetiky“.
Socializmus nebol vecou zvyšovania životnej úrovne
Pri tomto mojom školskom vzdelávaní som cez prázdniny zisťovala (práve bola žatva), ako bol o sovietskej vede informovaný môj dedo. Omráčila som ho otázkou, čo vie o jarovizácii.
To, že podľa nej nesial, ale o nej ani nič nevedel, ma neprekvapilo, veď chodil do školy ešte v 19. storočí. To, že ju odmietol, som však mohla chápať ako pohŕdanie vedou. Našťastie som sa po prázdninách už s jarovizáciou nestretla.
Najviac sme na sovietsku „vedu“ doplatili pri vyučovaní histórie. Tam bolo jej pole pôsobnosti nemerateľné. Vždy nás tam niečo šokujúco prekvapilo.
