Autor je komentátor portálu noviny.sk
Vojenský prínos Slovenského národného povstania bol prinajlepšom pochybný, jeho politický význam sa však nedá dostatočne oceniť a pretrváva dodnes. Vďaka vzbure časti slovenskej armády mohla komunistická propaganda vierohodne tvrdiť, že Sovieti fašistické Slovensko nedobyli, ale oslobodili.
Niežeby to netvrdili aj inde, pamätná tabuľa, že hrdinská Červená armáda oslobodila nemecký ľud spod fašistickej poroby, bola aj v Drážďanoch. My sme však jedni z mála, ktorí tú propagandu skutočne zožrali, bez problémov strávili a plne integrovali do národných mýtov.
Veľká časť ľudí opäť upína zrak na fašistické Rusko v nádeji, že nás príde spasiť pred nami samými. Koledujeme si o ďalšie kolo záchrannej okupácie, pretože vlastný štát vnímame ako nepriateľskú entitu.
Demokracia sa stala najkyslejším hroznom, na aké sme kedy nedosiahli.
Nevymožiteľná dôvera
Každý politický režim má svojich víťazov. A svojich lúzrov. Aj liberálna demokracia, vyhnúť sa tomu nedá. Demokracia odmeňuje schopnosti a nie každý ich má rovnaké.
Väčšina z nás ich má celkom priemerné, to je matematická zákonitosť. Ak sa začne priemerný občan cítiť zásadne nespokojne v autoritárskom alebo totalitnom zriadení, nie je to pre suveréna problém. Má k dispozícii brachiálnu moc štátu, ktorá občana vykáže do patričných medzí hrubým násilím. Tlupa násilníkov ho dobodá v parku, vypadne z okna, zmizne cestou do práce alebo dostane dvadsaťpäť rokov v zinscenovanom procese.
V demokracii je to zložitejšie, suverénom je totiž nespokojný občan. A ten priemerný tvorí väčšinu, ktorá rozhoduje. Kým občan vníma štát ako svoj a dôveruje jeho inštitúciám, bude sa pokúšať o korekciu v mantineloch demokracie. To však nie je náš prípad.
Občan nevykonáva moc priamo, prepožičiava ju politikom, ktorí krajinu v jeho mene spravujú. My si dlhodobo koledujeme o malér už názvoslovím, v mnohých jazykoch sa tomu totiž hovorí správa, nie vláda. Vládnuť môže suverén, na kohokoľvek však svoju moc deleguje, ten krajinu iba spravuje v jeho mene.
Keď politická elita, naprieč celým spektrom, začne vykonávať moc vo vlastnom záujme, ako keby jej patrila, zlyhá a spolu s ňou nevyhnutne zlyhajú všetky inštitúcie štátu. Nestane sa to z večera do rána, u nás to trvá už tri dekády.
Vyčítať občanovi, že nedôveruje inštitúciám, ktoré notoricky nekonajú v jeho záujme, je nezmysel. Dôvery sa nedá dožadovať, nemôžete ju nariadiť a vymáhať. Musíte ju postupne vybudovať a budovať ju musí ten, kto sa o ňu uchádza, či už vláda, systém spravodlivosti, zákonodarný zbor alebo médiá.
Cena našej slobody
Za jednu z príčin chladného vzťahu k demokracii často označujeme to, že sme ju dostali zadarmo. Iste, už Československú republiku nám v jej podobe vnútili po prvej svetovej vojne veľmoci, mnohí na ňu nazerali ako na danajský dar.
Potom sa tu vystriedali dva totalitné režimy a revolúcia, ktorá ich definitívne ukončila, bola nežná preto, lebo to vlastne revolúcia nebola.
Sovietske impérium skrachovalo – ekonomicky, politicky i morálne. Československá komunistická elita vedela, že bez podpory Moskvy sa nedokáže udržať a odovzdala moc novému suverénovi výmenou za beztrestnosť. Za slobodu sme teda nezaplatili krvou, ale povedať, že sme ju dostali zadarmo, by bolo nepresné. Masa ľudí za ňu zaplatila stratou dôstojnosti.
