Od chvíle, čo Ivan Korčok opustil spolu s ostatnými ministrami za SaS svoj post, bol s drzou razanciou vyzývaný, aby sa okamžite a bez váhania zapojil do spasenia stredopravého tábora.
Korčok sa snažil vyzývateľom vysvetliť, že nemusí automaticky splniť ich požiadavku, ak jeho meno vyšlo priaznivo v prieskumoch.
Najprv odmietol vziať si stoličku po Sulíkovi. Dal najavo, že chce rešpektovať cestu zdola a nenechá sa verejnou mienkou dosádzať do funkcií. Že nebude preberať žezlo, lebo nie sme v dedičnej monarchii a človek má právo aj neuchádzať sa o službu vlasti.
Korčokovi teda slúži k dobru, že vyškolil hneď v úvode vlastný tábor podporovateľov, aby ho láskavo nepoužívali ako nádobu na svoje túžby.
