To ospravedlnenie bolo pokusom o rýchlu nápravu škody. Snaha dostať sa na breh zamrznutého jazera potom, ako v jeho strede hodil pod ľad granát.
Ťažko povedať, či Milan Majerský chcel pôvodne iba ľahko získať úlovok z rybníka Republiky, alebo išlo o ten povestný bod zlomu, v ktorom pravda (nechcene) vypláva na hladinu.
Krátko potom, ako Majerský odistil rozbušku a v relácii Na telo aj po uisťujúcej otázke moderátora zopakoval, že LBGTI+ sú pliaga rovnakého kalibru ako korupcia, sa mu pevný ľad začal pod nohami meniť na labilné kryhy.
Vyjadrili sa politici, političky, mimovládne organizácie, odborníci na duševné zdravie aj ľudské práva a najmä množstvo ľudí, ktorých predseda KDH priamo označil za nešťastie, čo ničí krajinu.
Prehovorili tie a tí, ktorí platia dane, ošetrujú, učia, zabávajú, píšu a prinášajú tejto krajine hodnoty. Ozvali sa takí, ktorých jeho vyjadrenie hlboko a osobne zasiahlo, aj takí, ktorí podobné vyjadrenia principiálne považujú za nekultúrne, neetické či dokonca trestné. Ozvali sa ľudia, ktorým ide o život.
Majerský sa teda musel a mal ospravedlniť. Nikto predsa nechce stáť uprostred jazera na šmykľavej kryhe verejného odsúdenia. A tak to urobil. Síce polovičato a neúprimne, ale zato aspoň alibisticky.
