Autor pracuje v Inštitúte sociologických štúdií
Ani tesne pred voľbami nevieme, ako dopadnú. Možnosť, že ich vyhrajú extrémistické a populistické sily, je však viac než reálna. Vyzerá to tak, že nám akútne hrozia orbanizácia, demolácia demokracie a nástup autoritárskeho režimu.
Treba povedať, že to nie je po prvý raz. Už za Mečiara sme k tomu mali značne nakročené, ale nakoniec k tomu nedošlo – vďaka mobilizácii občianskej spoločnosti a štandardných politických strán.
No dnes je situácia iná. Občianska spoločnosť je váhavá, štandardné politické strany sú na hlavnej politickej scéne v menšine a občania sú z veľkej časti zmätení.
Takže ak nebudeme mať šťastie a vládu sa po voľbách podarí zostaviť Robertovi Ficovi, môžeme čakať, že scenár zosunu k autoritárskemu režimu sa bude rýchlo naplňovať? Myslím si, že Fico a spol. to také jednoduché mať nebudú.
Ako sa krajina vysiela na autoritársku dráhu
Na orbanizáciu spoločnosti či jej „konzervativizáciu“ (ako v Poľsku) treba splniť určité podmienky, ktoré na Slovensku zatiaľ nenastali.
Pozrime sa najskôr, ako sa Viktorovi Orbánovi a Jarosławovi Kaczyńskému mohlo podariť, že vyslali svoje krajiny na dráhu autoritárskeho režimu. Nebol to žiadny palácový prevrat ani vojenský puč. Jednoducho získali na svoju stranu väčšinu voličov.
Ale ako sa to mohlo stať? Samozrejme, významne im v tom pomohli korupcia a neschopnosť štandardných politických strán, ale to by nestačilo. Orbán i Kaczyński po prvé vytvorili silnú ideológiu, ktorá je v opozícii k liberálnej ideológii štandardných politických strán. Za ňou sa môžu zjednocovať všetci tí, čo sú sklamaní z pôsobenia štandardných, demokratických strán vo vláde.
A po druhé, obaja títo politickí lídri vytvorili veľmi efektívne spojenectvo s veľkou časťou občianskej spoločnosti.
Môže to znieť paradoxne, ale je to tak. Spojenectvo s občianskou spoločnosťou ako kľúčový faktor nástupu k moci pochopil už Hitler. Nacifikáciu a fašizáciu občianskej spoločnosti vo Weimarskej republike a boľševizáciu občianskej spoločnosti za socializmu len vystriedala konzervativizácia a klerikalizácia občianskej spoločnosti v Maďarsku a Poľsku.
Orbán po prehratých voľbách v roku 2002 stavil na budovanie širokej siete konzervatívne orientovaných občianskych kruhov, ktoré sa cez napojenie svojich členov na voľnočasové organizácie rozrástli do masových rozmerov.
V podstate veľmi podobný vývoj prebehol pod taktovkou Kaczyńského aj v Poľsku. V oboch prípadoch však hrá v spojenectve autoritárskych lídrov a občianskej spoločnosti podstatnú rolu katolícka cirkev a jej pridružené organizácie.
Keby sa Fico vydal na cestu budovania autoritárskeho režimu, jeho problém by bol, že nemá ani silnú antiliberálnu ideológiu, ani si nevytvoril silné väzby v občianskej spoločnosti. Nezdá sa teda, že by Fico dokázal rýchlo vytvoriť pevnejšiu alianciu s veľkou časťou slovenskej občianskej spoločnosti na čele s cirkevnými organizáciami. Už preto nie, že mu v ceste stojí KDH.
