Autor je teológ a spisovateľ
Francúzsky filozof Jacob Rogozinski v diele Ils m’ont haï sans raison (Nenávideli ma bez príčiny) venovanom krvavej epidémii vraždenia žien a mužov obvinených z čarodejníctva, poukázal na fakt, že napriek desaťtisícom súdov s obvinenými a odsúdenými na mučenie a smrť od polovice 15. do konca 17. storočia neexistuje v zápisoch inkvizície, vyšetrovateľov, sudcov žiadny dôkaz o existencii takzvaného sabatu, čarodejníckej slávnosti, na ktorej sa vraj zúčastnili.
Sexuálni odpadlíci
Prítomnosť na čarodejníckom sabate a jeho opisy sú pritom automatickou súčasťou všetkých vyšetrovacích spisov a dielo dominikánskych inkvizítorov Heinricha Kramera Institorisa a Jacoba Sprengera Malleus Maleficarum Kladivo na čarodejnice, ktorého autorom anotovaný exemplár môžete vidieť v kláštornej knižnici v St. Gallene, obsahuje detailné opisy, časy, trvania, úkony a rituály, ktoré sa vraj počas adorovania satana odohrávali.
Viacerí vyšetrovatelia, ako dnes vieme zo štúdia prameňov, priznávajú, že sa im nikdy nepodarilo podobnú udalosť zažiť, vidieť alebo sa na nej dokonca zúčastniť a niekoľko málo svedectiev slúžiacich ako priznanie už vtedy považovali muži súdnych orgánov len za účelovú snahu vyhnúť sa ďalšiemu mučeniu.
Z trvalého výskumu okrem iného vyplýva, že stredovekí protestanti vo Švajčiarsku, v Nemecku a Anglicku, rovnako ako katolíci v Navarre, Baskicku a Lotrinsku boli posadnutí vyšetrovaním imaginárneho zločinu a podieľali sa na kolosálnej sadistickej operácii proti ženám a mužom, ktorí sa v istom momente, predovšetkým v odľahlejších údoliach, podľa nich vzdialili od antropologickej predstavy vtedajšej cirkvi.
Jedným z hlavných obvinení bolo, podobne ako pri stíhaní stredovekých heretikov, sexuálne správanie. Čarodejnice, čarodejníci, gnostici, katari, husiti, valdénci sa okrem odpadlíctva od oficiálnej doktríny vzdialili, podľa ich prenasledovateľov, od istej podoby teologickej a biologickej prirodzenosti.
Nemajú uznávať manželstvá, Žižkovi adamiti bojujú nahí, katari sa, naopak, venujú absolútnej striedmosti, gnostici neveria na existenciu ľudského tela, čarodejnice sa oddávajú sexuálnym orgiám s pánom Temnoty. Všetci sa tak vo svetle asexuálnej katolíckej a neskôr protestantskej antropológie stávajú vinnými zo sexuálneho odpadlíctva.
Tento jazyk a ním pomenovaná heréza však nezmizla v roku 1782 upálením poslednej bosorky vo Švajčiarsku. Nové uplatnenie našiel najskôr v sadistickom jazyku Tretej ríše, ktorým sa na pozície heretikov a čarodejníkov dostali európski Židia so svojím písmom, liturgiou a uzavretosťou.
Inkvizítori proti pliage LGBTI+
Typológia sexuálnej herézy sa v mnohom podobá na nazeranie, ktoré poznáme z dobových svedectiev inkvizítorov, na krvavý boj s vymysleným čarodejníckym sabatom. Je projekciou tajného sprisahania proti autorite cirkvi, počas ktorého sa lojalita konkurenčnému temnému vládcovi spečaťuje sexuálnym spojením.
Pri sledovaní dnešného špecificky slovenského vyjadrovania o LGBTI+ komunite vidíme veľkú jazykovú a emocionálnu podobnosť medzi jazykom inkvizítorov, ktorý šikanoval a uzatváral v pasci vyšetrovania imaginárneho zločinu čarodejnice a ich komplicov a vyjadreniami, ktoré sú plne v súlade s dedičstvom prenasledovania heretikov, odpadlíkov a čarodejníc.
