Autorka je režisérka
Každý dedinský cintorín je etnokultúrnym fenoménom, predstavuje dedinu mŕtvych, hoci územná organizácia podlieha iným zákonitostiam než územné rozloženie živých.
Vďaka tereziánskym a jozefínskym reguláciám sa dedinský cintorín presunul koncom 18. storočia z bezprostrednej blízkosti kostolov na priestor mimo intravilánu obce. Väčšina týchto cintorínov má zvyčajne tri sekcie.
Prvou je samotná masa hrobov, čiže miesto večného odpočinku dospelých a manželských párov, niekedy navrstvené na seba dve i viaceré generácie jednej rodiny.
Druhou je sekcia detských hrobov, nízke náhrobníky so sochami anjelikov a uhynutých holubičiek z päťdesiatych rokov.
Treťou je územie nikoho, kde na neoznačenom priestore, tušenom, ale obchádzanom naznačujú nezreteľné pahorky trávy miesto, kde naši predkovia uložili samovrahov.
