Súčasťou politickej práce je aj kreatívne prerábanie pojmov, na ktorých stojí naša kolektívna identita. Keď sa však pri tejto činnosti politici dajú uniesť, sú tu ďalšie zložky spoločnosti, ktoré túto ich činnosť držia v koryte príčetnosti.
Videli sme, ako to fungovalo, keď smeráci z pódia a republikáni spod neho na spoločnom workshope menili chápanie SNP. Následne sa ozvali hlasy kolektívov aj jednotlivcov, aby protestovali proti takémuto únosu Povstania. Tých by obe strany – Smer aj Republika – poučili, že ak chcú brblať do politiky, majú si založiť stranu a stretnúť sa s nimi vo voľbách.
Prečo je to absurdné, vidíme aj pri kauze fejkových osláv SNP, kde sa Blaha so Sujom snažili nahovoriť svojim sympatizantom, že aj tento sviatok môže byť predmetom volieb a že o jeho obsahu môžu rozhodnúť. Že SNP je to, čo sa stranám hodí, aby to bolo.
Aj preto potrebujeme tie zložky spoločnosti, ktoré si hlasno ťapnú po čele. Ako akadémia, ale aj rozličné organizácie, ktoré majú v náplni práce trebárs nahrávanie výpovedí pamätníkov a niet dôvodu, prečo by si mali zakladať stranu, aby vo verejnom priestore mohli k téme hovoriť. (Viac k téme u kolegu.)
Kladieme si za povinnosť poklopať si po spánkoch, napríklad, keď nás politici presviedčajú, že cyrilometodské dedičstvo v ústave chráni presne to, čo si o rodine, národe a ľudských právach myslia oni teraz.
