Keď sa voda sypala a piesok lial, existovalo čosi ako konsenzus na význame slov.
Dalo sa to preskúmať a potom šupnúť do slovníka, napríklad: pliaga 1. niečo zlé, nepríjemné, škodlivé, pohroma, nešťastie: mor a cholera bývali veľké p-y; komáre sú nepríjemná p. 2. (o ľuďoch) zberba, háveď: zradcovská p.; ty p. jedna! nadávka.
Znamená to celkom zreteľne, že používatelia slovenského jazyka sa dohodli, aký je obsah slova pliaga. Všetko je v poriadku potiaľ, kým netvrdíme, že pliaga je trebárs mimoriadne chutný karamelový zákusok.
Používatelia slovenského jazyka sa takisto dohodli, že miesto, kde vám ošetria tvrdé útvary v ústnej dutine, sa môže nazývať zubná klinika. Používatelia estónskeho jazyka sa zas dohodli, že sa to volá hambakliinik.
Na obsahu slov sme teda dohovorení. Neznamená to, že sa v súlade s komunikačnými potrebami nemôže meniť, ale deje sa to tak, že každý okoloidúci pochopí aj z kontextu.
Prípadne sa nejaké slovo už tak zabetónuje v novšom význame, hoci aj manipulatívnom, že ho jedného dňa nájdeme v slovníku. Pozrime sa na slovo lynč.
Slovník vraví: (pôvodne v americkom prostredí) kruté, svojvoľné potrestanie údajného vinníka rozvášneným davom na mieste, bez súdu, lynčovanie.
