Vzdajme úctu straníkom (píše Miroslav Beblavý)

Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po

Zažili ste niekedy bitku o to, kto bude predsedať spoločenstvu vlastníkov bytov alebo reprezentovať rodičov v ZRPŠ či v rade školy? Boli ste svedkami vášnivého súboja o voľbu revízora v športovom klube?

Nedá sa vylúčiť, že občas sa tieto pozície stanú predmetom konfliktu, ale v drvivej väčšine prípadov býva problém opačný – nájsť dobrovoľníka, ktorý sa podujme vykonávať síce dôležitú, no pomerne nevďačnú a nudnú funkciu, pri ktorej sa navyše ľahko môže stať predmetom kritiky ostatných. Im sa do toho síce nechcelo, ale vedia veľmi presne pomenovať, ako zle to ich zástupca robí.

Spoločenstvá vlastníkov bytov, rady školy aj menšie športové kluby fungujú na tom, že niekto sa nakoniec (skoro) vždy nájde. Niekto, komu nadštandardne záleží na vzdelaní jeho detí či účtoch za kúrenie.

Alebo je „ušliapnutý“ v manželstve či v práci a chce byť aspoň niekde dôležitý. Možno si, naopak, zvykol celý život veliť a ďalší „dôstojnícky“ post už je malina. Motívy sú rôzne a často aj ťažko pochopiteľné. Nakoniec viac ako na motivácii záleží na kompetentnom výkone.

Taký obyčajný funkcionár

Keď sa človek pozerá na volebné bilbordy roztrúsené pri cestách alebo na diskusie v televíznych štúdiách, pôsobí politický svet úplne inak. Ide predsa o veľké veci – budúcnosť krajiny, jej miesto vo svete či životnú úroveň más.

Vyhrať znamená nasadnúť do drahých limuzín, rozhodovať o miliardových balíkoch eurofondoch a ľudských životoch. Vily, milenky, zločiny a osudové rozhodnutia – slovenská politika väčšine ľudí pripomína viac filmy ako Sviňa či Únos než zasadnutie rady spoločenstva vlastníkov bytov.

Pre Roberta Fica či Borisa Kollára to nepochybne platí, článok však nie je o nich, ale o bežných straníkoch. O miestnom predsedovi KDH v Turčianskych Tepliciach či šéfovi bunky Progresívneho Slovenska v Michalovciach.

Môžete namietať, že ani oni nie sú obyčajní straníci, ale funkcionári. Slovenské partaje sú však väčšinou natoľko vychudnuté, že takmer každý aktívnejší člen môže mať nejakú funkciu, hoci aj maličkú. Niekedy je menej členov ako funkcií – Richard Sulík pred niekoľkými rokmi uviedol, že takmer polovica okresných predsedov strany vlastne nie je v strane.

Kšefty a trafiky

Slovné spojenie „stranícky funkcionár“ znie ešte horšie ako „člen“. Evokuje niekoho, kto sa vyzná v koaličnom kšeftovaní, obsadzovaní pozícií na okresnom úrade, dohadzovaní zákaziek sponzorom a, nepochybne, aj vlastnom obohacovaní.

Veru – ak sa schopný človek bez zábran zavesí na správneho politického lídra, môže cez jeho úspech dosiahnuť veľa materiálneho prospechu.

Keď už sme pri SaS, jeden ich okresný predseda sa podľa vlastných slov do roku 2020 zaoberal výrobou nábytku pre európsky trh. Po voľbách však v sebe objavil netušený talent na baníctvo a stal sa rovno predsedom Hlavného banského úradu. Nebolo mu to síce tematicky blízke, ale bol to najbližší štátny úrad k miestu bydliska.

V porovnaní so smerákmi ide o maličkosť, no spolu s mnohými ďalšími príkladmi zneužívania funkcií nás posledné tri roky presviedčal, že zlý obraz straníkov nesúvisí len s Ficom, Dankom a ich nohsledmi.

Je preto pomerne náročné presviedčať čitateľa, že by mal straníkom vzdať úctu, no skúsim dva argumenty.

Po prvé, mediálny obraz nie je reprezentatívny. Rovnako ako pri mnohých iných povolaniach či skupinách ľudí, aj bežní straníci sa do novín dostanú najmä vtedy, keď niečo vyparatia. Tisíce členov KDH, PS, SaS či Demokratov, a v menšej miere aj Smeru či Hlasu, sú bežní ľudia s obdobným talentom a morálkou ako čitateľ týchto riadkov.

Nechajme bokom prefíkaných politických podnikateľov s jasne prepočítaným biznis plánom obstarávaní, ale aj jednorazových nadšencov, ktorí sa zamilujú do konkrétneho lídra a o pár rokov sklamane odídu.

Prečo potrebujeme straníkov

Pre bežného dlhodobého člena je stranícka aktivita skôr hobby. Z pohľadu ostatných ľudí zvláštna, ale pre spoločnosť dôležitá záľuba. Tráviť soboty na zasadnutiach a snemoch, chodiť takmer každý rok po uliciach v nejakej kampani, zbierať podpisy či dohadovať rôzne koalície – to vás proste musí baviť, inak to dlho robiť nebudete.

Samozrejme, mnohí sa potešia aj prípadnému miestu na mestskom úrade či dotácii, sú to však príliš neisté a vzdialené benefity, aby stačili na udržanie motivácie. Tá leží okrem ideového presvedčenia v pocite vlastnej dôležitosti, užívaní si „hry“ a určite aj v kamarátstvach a „partii“.

Vzdať úctu straníkom však treba i preto, aby sme ich motivovali. Odborníci sa zhodujú, že zásadným problémom slovenskej politiky je nefunkčnosť politických strán, ktoré sú skôr eseročkami alebo fanklubmi lídrov než skutočnými organizáciami.

Ešte nikto však nevymyslel funkčnú politickú stranu bez početných a aktívnych straníkov. Na Slovensku ich máme zúfalý nedostatok a dobieha nás rovnako ako napríklad chýbajúce zdravotné sestry.

Preto keď najbližšie stretnete známeho a zistíte, že kandiduje za Demokratov na 114. mieste alebo zakladá miestne združenie Aliancie v Hviezdoslavove, pochváľte ho a poďakujte mu, že sa snaží. Straníkov Slovensko potrebuje rovnako ako aktivistov či novinárov.