Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Minulý týždeň sa objavila krátka správa: Svetový úrad pre vodné športy oznámil, že športovci z Ruska a Bieloruska budú môcť súťažiť na medzinárodných podujatiach vrátane olympijských hier 2024 v Paríži, ale len ako „neutrálni“ športovci.
Ale, prosím vás.
Takto sa väčšina riadiacich orgánov v oblasti športu vyhýba zodpovednosti, odkedy Rusko pred osemnástimi mesiacmi napadlo Ukrajinu. Aspoň Wimbledon v roku 2022 skutočne zakázal ruským a bieloruským hráčom súťažiť.
V reakcii na to však riadiace orgány mužského a ženského tenisu udelili anglickým Lawn Tennis Association a All England Club pokutu viac ako milión dolárov s tým, že hráči nebudú na turnaji zbierať body do rebríčka.
Ale, prosím vás.
Zhodnime sa na tom, že je ťažké určiť, či týmto športovcom zakázať činnosť. Na jednej strane pochádzajú z krajín, ktoré denne zabíjajú ľudí. Na druhej strane sa títo športovci nerozhodli ísť do vojny a vo väčšine prípadov len málokto z nás pozná ich politický postoj, pretože sú dostatočne inteligentní na to, aby držali jazyk za zubami.
Ak verejne podporia vojnu, určite sa im to vypomstí. Ak vystúpia proti vojne, nemusí byť pre nich návrat domov bezpečný a mohlo by to ovplyvniť aj ich rodiny.
Je to celkom hlavolam. Jednoduchým východiskom pre športové riadiace orgány je uchýliť sa k starému známemu „politika a šport by sa nemali miešať“. Problém je v tom, že: politika a šport sa vždy miešajú a miešajú sa odnepamäti.
Šport nemožno oddeliť od politiky
Avery Brundage, vtedajší prezident Olympijského výboru USA, podľahol nemeckému tlaku a vyradil dvoch židovských atlétov z americkej štafety 4x100 na olympijských hrách v Berlíne v roku 1936, aby neurazili Adolfa Hitlera.
Po 36 rokoch Brundage, ktorý v tom čase viedol Medzinárodný olympijský výbor, vyhlásil, že „hry musia pokračovať“, a ani sa nepozastavil nad tým, keď teroristi v Mníchove zavraždili jedenásť izraelských športovcov.
V roku 1968 československá gymnastka Věra Čáslavská získala zlatú medailu spolu s Larisou Petrikovou zo Sovietskeho zväzu. Keď hrali ich národné hymny, víťazky sa museli deliť o najvyšší stupienok na pódiu. Keď sa začala sovietska hymna, Čáslavská sklonila hlavu a odmietla sa pozrieť na sovietsku vlajku. Bol to pozoruhodne jednoduchý, dramatický a účinný protest proti sovietskej invázii do Československa.
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa objavilo niekoľko špičkových juhoafrických tenistov. V krajine sa vtedy ešte stále uplatňovala politika apartheidu. Johan Kriek, dvojnásobný víťaz Majors, a Kevin Curren, finalista Wimbledonu, sa stali americkými občanmi. Prečo?
„Je veľmi ťažké cestovať do mnohých krajín s juhoafrickým pasom,“ povedal Curren krátko po tom, ako v roku 1985 porazil Jimmyho Connorsa vo Wimbledone.
Osem rokov po mníchovských hrách prezident Jimmy Carter nariadil Spojeným štátom bojkotovať olympijské hry v Moskve na protest proti invázii Sovietskeho zväzu do Afganistanu, krajiny, ktorú neskôr obsadili americké vojská. Pre väčšinu olympijských športovcov je možnosť zúčastniť sa na hrách zážitkom, ktorý sa naskytne len raz za život. Viacerí americkí športovci, ktorí túto šancu v roku 1980 nevyužili, sa s tým nikdy nevyrovnali.
O štyri roky neskôr väčšina krajín východného bloku zase bojkotovala olympijské hry v Los Angeles, čo bol politický zápas, v ktorom boli športovci pešiakmi.
Šport a politika sa teda vždy miešajú.
Bez kontaktu s médiami
Plavecká organizácia si vyberá najjednoduchšiu cestu a zalamuje rukami nad vojnou, ale zároveň tvrdí, že ruskí športovci stále môžu súťažiť.
Predstavitelia vydali sedemstranový súbor pravidiel pre takzvaných neutrálnych individuálnych športovcov: žiadne národné hymny (škoda ruskej hymny, ktorá je celkom pekná), namiesto nich sa bude hrať „svetová hymna vodných športov“; len jeden plavec z každej krajiny na každé podujatie (takže politika ovplyvní druhého najlepšieho plavca, ale prvého nie); prísne antidopingové opatrenia; požiadavka, aby všetci „neutrálni“ športovci nosili jednoduché biele rovnošaty; a to najlepšie zo všetkých - žiadny kontakt s médiami.
Pritom sú to práve títo športovci, ktorí by sa mali stretnúť s médiami. Ak nechcú zaujať stanovisko k vojne, je to ich právo, ale mali by odpovedať na otázky o súťaži, o nosení bielej farby, o tom, že nepočuli svoju hymnu (ak získali zlato), o tom, že nemôžu plávať štafety - pretože zrejme neexistuje „neutrálny tím“.
Dôležitejšia je však širšia otázka - či by športovci štátu, ktorý začal a naďalej pácha strašnú vojnu, vôbec mali mať možnosť súťažiť.
Myslím si, že na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď. Športovci, ktorí prišli o olympijské hry v rokoch 1980 a 1984, boli obeťami politikov, ktorí ich využívali na získavanie politických bodov.
Iróniou bojkotu v roku 1980 je, že Carter usporiadal v Bielom dome večierok pre americký zimný olympijský tím krátko po tom, ako oznámil bojkot letných hier. Mnohí športovci si v ten deň kládli túto otázku: Povzbudilo niečo krajinu vo veľmi ťažkom období viac ako víťazstvo hokejového tímu nad Sovietmi v Lake Placid?
Samozrejme, že nie.
Toto je však niečo iné. Predstava zákazu pre športovcov kvôli Putinovej vojne má určitý zmysel: vysiela to verejný odkaz Putinovi, ktorý miluje ruské víťazstvá v medzinárodných súťažiach, a môže to naňho doma vyvinúť určitý tlak.
Ak budú ruskí a bieloruskí športovci súťažiť v Paríži, pochopím to. Pochopím aj tých, ktorí sú ich prítomnosťou zhrození.
Ale ak im bude umožnené súťažiť (čo im podľa mňa nakoniec bude, a to vo všetkých športoch), tak nech nehrajú hlúpe hry na „neutrálnych športovcov“. Buď sú v hre, alebo nie. Nemôžete zmeniť to, odkiaľ pochádzajú tak, že ich prinútite nosiť biele dresy. Hrajte ich hymny, keď vyhrajú, a nechajte ľudí na protest skloniť hlavy.
To vyšle odkaz - skutočný odkaz.
Autor: John Feinstein
