Pozorujeme premenu spoločnosti na skanzen pokrytectva (píše Michal Havran)

Nevedia, kde majú dať operovať rodičov, ale zaoberajú sa postavami lesbicky orientovaných žien v televíznom seriáli.

Autor je teológ a spisovateľ

V máloktorej európskej krajine máme takú vzácnu možnosť pozorovať premenu voľakedy pomerne odolnej a odvážnej spoločnosti na skanzen pokrytectva ako na Slovensku.

Dnes už vieme, že sme krajinou, ktorá počas Ficovho dvanásťročného úradovania upadla do stagnácie, odišli desaťtisíce mladých ľudí, ktorí dnes mohli mať vlastné firmy, pracovať na premene európskeho Detroitu na podunajské Silicon Valley, robiť doma všetko to, čo robia radšej v zahraničí, a vedia prečo.

Nekonečné panoptikum sľubov

Vieme aj to, že Ficova nedostavaná diaľnica, ktorá mala byť hotová v roku 2010, nie je iba náhodným zlyhaním, ale systematickou pracovnou metódou šlendriánov a neschopných politikov, ktorí jednoducho nedokážu doručiť verejnosti výsledky v podobe funkčných ciest a vlakov.

Vieme aj to, že Ficove vlády nepostavili jedinú skutočnú nemocnicu, s výnimkou vojensko-policajnej, a vieme aj to, že najlepšie nemocnice postavili na Slovensku súkromní investori.

Vieme už aj to, že sme uviazli v pasci stredného príjmu, teda že naše priemerné platy ostali niekde na spodnej hranici rozvinutých spoločností, že investície do vedy a výskumu uzatvoril Blaha psychotickým označovaním slovenského globálneho hráča v IT Esetu za akúsi vplyvovú organizáciu CIA a že slovenské deti majú jedny z najhorších výsledkov v čítaní a počítaní.

A že Poľsko za dvadsať rokov dokončilo svoju diaľničnú sieť a rýchlovlaky tak, ako sa to za taký krátky čas nepodarilo nikomu v Európe.

Kto sa ešte celkom nepomiatol a občas si náhodne pozrie ktorúkoľvek televíznu diskusiu, musí sa napokon zblázniť. V štúdiu sedia, s výnimkou najmladšej generácie, presne tí istí ľudia, ktorí pred piatimi, desiatimi rokmi v tých istých štúdiách hovorili rovnakým moderátorom tie isté veci, ktoré sa však nikdy nenaplnili a nestali.

A tvária sa pri tom, že práve prišli z cesty okolo sveta, že netušia, kto to tu mohol tak veľmi pokaziť, nerozumejú, prečo máme nefunkčné školstvo, zaostávajúce vysoké školy a kolabujúce nemocnice. Hlasom začiatočníkov tvrdia, že to dajú do poriadku, že všetko, čo doteraz neurobili, už urobia, pretože nikdy nebol na to čas a peniaze sme potrebovali na niečo iné.

A zároveň melú a melú a melú, že to, čo je naozaj pre Slovensko dôležité, nie sú školy a zdravie, ale nejaké ich čarodejnícke predstavy o rodinách, Orbánom dodaní utečenci.

Všetci vieme, ako to je, len cirkev nie

Agronacista chce lekárov nahnať do ambulancií, ďalší agronacista chce vyhnať zahraničných študentov z vysokých škôl a predseda zaostalého Prešovského kraja pokračuje vo svojej pyšnej križiackej výprave proti ľuďom, ktorí ani nezničili jeho manželstvo a ani sa nezaoberali jeho súkromným životom.

Takzvaný konzervatívny summit otvára človek, ktorého by za tradičného nepovažovali ani v neolitických mnohodetných rodinách, štátnou radkyňou bola milenka, iný agronacista uniesol svoje dieťa a všeobecne sa vlastne za rodinnú hodnotu považuje niečo, čo nemá s morálnym zlyhávaním týchto jedincov nič spoločné.

Ich správanie však nie je zarážajúce, zarážajúca je slepota cirkví, ktoré samy seba označujú za morálne majáky spoločnosti. Zbabelo mlčia a v duchu mentality nemorálneho skanzenu neútočia pred voľbami na tých, ktorí na Slovensko uvalili stagnáciu, zločin, kmeňové rodinné vzťahy, zaostalosť a otvorený neonacizmus, ale na ľudí inej sexuálnej orientácie, ktorých už vo vedľajšom katolíckom Rakúsku cirkev nepovažuje za hrozbu.

Tieto falošné morálne rozhorčenia, ktorých terčom nie sú nechutní padlí politici, strojcovia nášho úpadku, autori nedokončených ciest, zlyhávajúceho školstva, meškajúcich a horiacich vlakov, sú príznačné pre spoločnosti, kde zvíťazil duch pokrytectva.

Všetci vieme, ako to je, každý sa z toho smeje alebo je zúfalý, ale to, čím sa verejne zaoberáme, nie je neskolaudovaný štát, ale vymyslená, bludná, psychedelická predstava.

Trhovníci sa nesťažujú na stav vlakov, ale na Dúhový pride, taxikárovi neprekáža, že diaľnica D1 je naplánovaná do roku 2035, ale trápi ho „satanizmus“ Rammsteinu. Nevedia, kde majú dať operovať rodičov, ale zaoberajú sa postavami lesbicky orientovaných žien v televíznom seriáli, neprekáža im ani inflácia a ceny, no sú červení do nepríčetnosti, keď im niekto povie, že Rusko je agresor.

Urobme prvý krok proti pokrytectvu

Pokrytectvo, roky pestované aj bulvárom, debilizáciou obyvateľstva tupými zábavnými formátmi od Martinky z Turca po Mama, ožeň ma, posmech časti populácie z ich úrovne a vzdelania, kolaborácia morálnych autorít s tým najhorším, čo v spoločnosti existuje, falošné postoje a primitívne pózy nás dostali do stavu morálnej dezorientácie.

Osobné životy politikov sú náhradnou témou za denne zlyhávajúci štát, ale nie sú témou pre moralistov z cirkví, ktorí sa opäť raz z rovnakého pokrytectva rozhodli pre istotu kolaborovať s možnou budúcou mocou. Zdrojom pohoršenia a odsúdenia nie sú prípady otvorenej drzosti a výsmechu generácie Ficových politikov neschopných riadiť a dobudovať štát, ale intímne životy iných ľudí, ktoré sa na rozdiel od života politikov stali dostupným tovarom nenávisti pre hocijakého moralistu.

Rozkol morálneho myslenia a autocenzúra v kritike politickej neschopnosti, nevídané pokrytectvo a falošné hodnoty všakovakých profesionálnych siskárov a kolaborantov sú priamo úmerné neschopnosti slovenskej spoločnosti politikov trestať, odmietnuť ich za ich neschopnosť a za spôsob, akým svoje zlyhania prezentujú.

Len málokedy sa vnútorný osobnostný rozpad politickej kasty tak zarážajúco podobá na vnútorný rozklad krajiny. Neschopnosť prekonať čo len prevádzkové problémy štátu, nízka odolnosť proti pokrytectvu a pózam ľudí, ktorých slovenskí pacienti, slovenskí žiaci, slovenská verejnosť vo vlakoch a v autách nikdy nezaujímali, dosiahla kulminačný bod.

Zatiaľ čo u nás na rozpadnutých oddeleniach nemocníc pacienti intoxikovaní nenávisťou nadávajú na LGBTI+, Ficova generácia sa vyvaľuje v Dubaji, detičky študujú v USA a operácie srdca sa robia vo Viedni.

Prvým krokom k porážke spoločnosti pokrytectva sú voľby.