Každý rok zo Slovenska odíde jedna Kremnica

Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti

Podľa prieskumov Rady mládeže Slovenska si vyše 80 percent mladých myslí, že ich názor nikoho nezaujíma. Často tiež počúvame, že najlepšie je zo Slovenska odísť. Nejeden rodič o tom presviedča aj vlastné deti.

Už minimálne pätnásť rokov sa vie, že zo Slovenska húfne utekajú mladí na vysoké školy do zahraničia a nevracajú sa späť. Každý rok odíde zhruba jedna Kremnica.

Koľko ľudí za tridsať rokov odišlo, iba odhadujeme, údajne asi tristotisíc. Podľa ekonómov odchodom jedného príde Slovensko za celý jeho produktívny vek o ekonomické hodnoty za jednotky miliónov eur.

V kombinácii s nepriaznivou demografiou je odchod mladých „áčkarov“ veľký problém. Ich energia, talent, peniaze aj nápady tu chýbajú.

No bedákanie nad bezperspektívnosťou Slovenska tiež nikam nevedie. Je to veľmi pohodlná pozícia, čo funguje ako ošúchaná platňa s refrénom „táto krajina nie je pre mladých“.

No krajina je abstrakcia, nemá zodpovednosť za nikoho, ani mladých, ani starých. Je to naopak, to my – konkrétni jednotlivci – máme zodpovednosť za seba aj za celok. Presne v duchu apelu JFK: „Nepýtaj sa, čo môže krajina urobiť pre teba, ale čo môžeš ty urobiť pre krajinu.“

Reči o odchode sa tak stávajú nemiestnymi, lebo vzdať to zrazu nie je frajerina. Ani v 90. rokoch nebolo na Slovensku tak zle, aby sme si ako stratégiu prežitia museli zvoliť nenápadné vyparenie sa.

Pravda, nevystačíme si tu len s Kennedym. Váha jeho apelu totiž nemá pôvod v sémantike posolstva, ale v širšom spoločenskom a historickom kontexte, v ktorom zaznelo. Milióny mladých Američanov chytilo za srdce, lebo Spojené štáty v tom čase symbolizovali niečo, za čo sa oplatilo pobiť. Keby sme rovnakú vetu povedali dnes skupine slovenských maturantov, zrejme by len mávli rukou.

Keď sme chystali kampaň pre mladých voličov Chcem tu zostať, rozprávali sme sa s nimi. Najviac nás prekvapilo, že sa v každej skupine objavila potreba hrdosti na krajinu. Hovorili, že im to chýba, no zároveň, že nevidia nič a nikoho, kto by túto potrebu dokázal nasýtiť. Rozumejú, že dôvody pre vlastenectvo dokážu dodať iba produkty kultúry, ľudského talentu a úsilia, a nie faktu, že tu máme lúky, lesy a Vysoké Tatry. Vedia tiež, že to za nás nevybavia športovci a celebrity.

To, že medzi mladými existuje potreba hrdosti na krajinu, je dobrá správa. Hovorí, že pri budovaní moderného vlastenectva je na čom stavať.

Idú voľby. Politici majú veľa rečí o tom, ako im záleží na ľuďoch, na Slovensku... No zároveň je predvolebná kampaň ťažko znesiteľným zdrojom hanby za politikov.

Predstavte si radšej svet, v ktorom je témou volieb debata o zdravom vlastenectve. O tom, ako zo Slovenska urobiť najlepšie miesto na život pre mladých, starých, takých, onakých. Lebo aj taký svet je možný. V skutočnosti nám nič nebráni túžiť po veľkých veciach, iba my sami. No pod podmienkou, že tu chceme zostať.