Fico nechce pripustiť, aby mal vyzývateľa, Matovič sa o to skúsil pobiť

Keď stál Igor Matovič v januári 2020 pred vilou Jána Počiatka v Cannes a lepil na jeho plot plagátik s nápisom Majetok Slovenskej republiky, zrejme sám netušil, že štartuje rozhodujúci obrat vtedajšej predvolebnej kampane.

Z videa sa stal virál. Matovič vystihol základnú emóciu, ktorú mala spoločnosť po vražde Jána Kuciaka, masových protestoch aj vete Roberta Fica „ja nikam nedochádzam“. Voľby mali jednu tému: stop Ficovi a korupcii.

A z Matoviča sa stal v kampani hlavný bojovník proti Robertovi Ficovi a jeho oligarchii. Privlastnil si túto základnú tému; koalíciu Progresívne Slovensko – Spolu nechal robiť komparz na protestoch ĽSNS a Andrejovi Kiskovi umožnil, aby aj vo volebnom finiši pôsobil tak, že nevie, či do straníckej politiky chce ísť.

Na emócii definitívnej porážky Fica následne Matovič získal až štvrtinu odovzdaných hlasov.

O pozíciu hlavného vyzývateľa Fica sa Matovič pokúša aj teraz. Spravil to provokáciou na tlačovej besede Smeru, ktorá vyvrcholila fyzickou potýčkou s Robertom Kaliňákom a ďalšími predstaviteľmi strany.

Má Matovič šancu, že sa mu to znovu podarí? Dokáže takto výrazne mobilizovať voličov? Prečo nikto iný nepracuje s emóciou porážky Fica? A je šanca, aby emócia bola pozitívna, a teda prijateľná aj pre ľudí otrávených politikou?

Čítate politicko-spoločenský newsletter Kontext Jakuba Fila. Ak sa vám bude newsletter páčiť, budem veľmi rád, ak ho odporučíte svojim známym alebo sa oň podelíte na sociálnych sieťach. A na záver nájdete aj Zrnko nádeje.

Ak Kontext ešte stále neodoberáte a chcete ho každú sobotu ráno dostať do e-mailovej schránky, prihlásiť na odber si ho môžete TU.

Zopár základných poznámok k incidentu

Robert Kaliňák ako trojnásobný minister vnútra je priamo zodpovedný za mafianizáciu štátu, ovládnutie silových zložiek organizovaným zločinom a rozmach štátom oficiálne posvätenej a podporovanej korupcie. Kaliňák si roky zachovával imidž žoviálneho, nie príliš uhladeného politika, ktorý sa nebál komunikovať s novinármi. Jeho pracovným nástrojom však bolo vždy klamstvo.

Igor Matovič je neúspešný premiér, ktorý namiesto toho, aby po roku 2020 realizoval prostredníctvom ústavnej väčšiny zásadné reformy a ozdravenie justície aj orgánov činných v trestnom konaní, zmenil vládnutie na vlastnú estrádu. Rozvrátil zvyšky dôvery verejnosti v inštitúcie a umožnil tak návrat Roberta Fica k moci.

Matovič prišiel provokovať na tlačovú besedu Smeru, kde išiel Robert Fico obkolesený svojou suitou strašiť ľudí utečencami. Ich vyššie počty aj na Slovensku sú skutočným problémom, ale Fico to využíva na šírenie strachu a nenávisti.

Matovič prišiel so zámerom vyvolať zrážku, pričom porušil viacero pravidiel. Okrem iného jazdil autom po chodníku a stál na ňom. Cez megafóny pripevnené na aute narúšal tlačovú besedu Smeru.

Kaliňák a kandidát Smeru Richard Glück mu v tom chceli zabrániť. Kaliňák sa pokúsil vytrhnúť Matovičovi z ruky mikrofón. Matovič ho kopol do hrude - respektíve odstrčil nohou. Glück potom Matovičovi uštedril dva údery päsťou do tváre.

Všetci zúčastnení ukázali, čo je pre nich normálne aj na verejnosti a v politike. Na jednej strane pokračujúca estráda, provokácie a vyvolávanie incidentov. Na druhej strane násilie a arogancia. Robert Fico s Ľubošom Blahom medzitým čakali pri inscenovanom pultíku, aby mohli pokračovať v šírení klamstiev o utečencoch.

Voľby vyhráva emócia

Odborníci – politológovia, sociológovia aj politickí marketéri – hovoria, že emócie vyhrávajú voľby. Máme radi predstavu, ako voliči a voličky študujú programy politických strán, hľadajú konkrétne riešenia a najlepšiu skladbu kandidátov za jednotlivé strany. Realita je však taká, že ani dva týždne pred voľbami nie je zhruba polovica ľudí, ktorí deklarujú, že pôjdu voliť, pevne rozhodnutá, komu dá hlas.

Oveľa viac takto nerozhodnutých ľudí je medzi voličmi strán na stredopravom spektre. A v situácii, keď nevznikol spoločný silný blok a väčšina strán okrem Progresívneho Slovenska nebude mať o postupe do parlamentu jasno. Až kým sa neskončia voľby, môže rozhodnúť práve mobilizácia voličov.

Nerozhodnutí si budú vyberať v posledné dni či hodiny pred voľbami – zväčša na základe emócií, respektíve jednej výraznej emócie. Väčšina si pozrie maximálne jednu televíznu diskusiu, zbežne prebehne televízne správy, spýta sa známych či rodiny a pôjde voliť.

Práve silná a dobre načasovaná emócia môže rozhodnúť o tom, komu dajú títo ľudia hlas. Podobne dalo až 25 percent voličov svoj hlas v roku 2020 Igorovi Matovičovi.

Nie každé voľby musia mať silnú jednotnú emóciu. Voľby v roku 1998, keď sa končila éra Vladimíra Mečiara, v roku 2010, keď prvý raz dovládol Robert Fico, aj v roku 2020 po vražde Jána Kuciaka ju mali. Zväčša je táto emócia silne personalizovaná – nie Mečiarovi, nie Ficovi, opäť nie Ficovi.

V iných voľbách takáto emócia chýbala, pretože nešlo o až tak veľa.

Existuje taká emócia aj dnes?

Silná emócia, ktorá by mohla voľby zásadne ovplyvniť, v súčasnej kampani na demokratickom spektre zatiaľ nie je.

Sám som vo februári a pred letom hovoril, že kampaň bude špinavá a tvrdá. Realita je taká, že je skôr mdlá a až na niekoľko výnimiek nudná. Neznamená to, že sa v nej nedejú skutočné špinavosti, ale ich intenzita je relatívne nízka.

Dôvody vidím napríklad aj v tom, že úradnícka vláda preniesla dennodennú politickú prevádzku mimo hlavného politického súboja.

Verejnosť je zároveň politikou unavená – po finále vládnutia Roberta Fica a Smeru, po covide, po vyčíňaní Igora Matoviča, po zvadách vo vládnej koalícii OĽaNO – SaS – Sme rodina – Za ľudí aj po extrémnej polarizácii, ktorú začala pandémia a dokonala vojna na Ukrajine.

Opakovať slová o dôležitosti volieb je zaručené klišé pred každými voľbami. Tieto voľby však budú pre Slovensko rovnako dôležité a určujúce ako tie v roku 1998. Nadlho určia, akou bude Slovensko krajinou, či sa vydáme na cestu k proruskej autokracii, alebo budeme pokračovať ako súčasť západnej európskej demokratickej rodiny.

Menovateľom tohto zápasu sa stal práve Robert Fico. Pretože Fico dnes znamená proruskú autokraciu. A poraziť Fica môže byť opäť tou silnou emóciou aj pre demokratického voliča. Pretože Ficov tábor tú emóciu už má a mobilizuje ho nenávisť k prezidentke, živelný odpor proti Ukrajine či domnelej progresívnosti.

Kto je vyzývateľom?

Prirodzeným protipólom Roberta Fica je dnes Progresívne Slovensko a Michal Šimečka. Nielenže sú progresívci hodnotovo stelesnením prozápadného demokratického smerovania. Navyše so svojimi dnes už 18 percentami sú jedinou stranou, ktorá môže s Ficom zviesť súboj o prvenstvo vo voľbách a o možnosť zostaviť vládu.

Preto sa Fico snaží za všetkých okolností vyhýbať televíznemu duelu so Šimečkom. Nechce mu sám prisúdiť postavenie vlastného protipólu. Pri takejto otvorenej polarizácii by totiž aj nerozhodnutí voliči museli zaujať stanovisko.

Kým Fico jasne neurčil svojho súpera a zároveň sa nikomu nepodarilo túto pozíciu vo väčšinovej verejnosti zaujať, emócia sa nedokáže skoncentrovať vo výraznejšom efekte pre jednu stranu.

Šimečka sa vo svojej komunikácii proti Ficovi vymedzuje. Ale to nestačí. Kým (sa) tento súboj neprenesie do hlavných správ televízií a najväčších médií, väčšina spoločnosti ho nebude vnímať.

A presne to si uvedomuje Matovič, ktorý navyše má túto skúsenosť z roku 2020. Snaží sa dostať do pozornosti verejnosti ako ten, kto je schopný vyzvať a konfrontovať Fica.

Prečo Námestie slobody nebude Cannes

Presne preto Matovič narušil tlačovú besedu Smeru a vyprovokoval potýčku s Kaliňákom a ďalšími predstaviteľmi Smeru, ktorú nahral aj na kamery umiestnené aj vnútri vozidla. Išiel na istotu, vedel, že sa mu to podarí.

Odhliadnime teraz od toho, čo si o Matovičovi, jeho konaní alebo. naopak. o Kaliňákovi myslíme. Matovičovi sa úspešne podarilo zaujať pozíciu toho, kto dokáže konfrontovať Smer. Z jeho konania sa stal virál, dostal sa do úvodu hlavných správ troch najväčších televízií a všade sa o ňom hovorí.

Incident z Námestia slobody však druhým Cannes s najväčšou pravdepodobnosťou pre Matoviča nebude. Existuje totiž väčšinová skúsenosť s vládnutím Igora Matoviča. A navyše práve táto skúsenosť a Matovičov agresívny, útočný štýl politiky je dôvodom znechutenia časti verejnosti.

Preto mobilizačný potenciál provokácií Matoviča už nie je taký veľký. Skôr naopak, významnú časť ľudí znechucuje.

A tu sa opäť núka šanca Progresívnemu Slovensku a aj ďalším stranám. Protipólom proti Ficovi totiž nemusí a nemá byť ukričaný, chaotický a nekompetentný Matovič. Tento protipól môže byť pozitívny, rozvážny a obsahový, musí však byť taký výrazný, aby dokázal zasiahnuť väčšinu populácie.

Matovič s Kaliňákom poskytli priestor, ako sa proti nim vymedziť. Osamotené tlačové vyhlásenie a video na sociálnych sieťach v tomto prípade nestačí.

Čo ešte potrebujete tento týždeň vedieť

Prvý septembrový prieskum verejnej mienky ukazuje, ako môže Robertovi Ficovi pomôcť prepadnutie väčšej časti demokratických strán, aj keď Smer sám osebe nerastie. Podľa NMS Market Research by získal 22 percent a aj keď medzimesačne klesol, Robert Fico by ako jediný vedel zostaviť vládnu koalíciu. Progresívne Slovensko dosiahlo doteraz najlepší výsledok, v úvode septembra by ho volilo už 18,1 percenta voličov, no na zostavenie vlády by nemalo partnerov.

Najnovšie dáta agentúry AKO zverejnila aj televízia JoJ v relácii Na hrane. Podľa nich tiež vedie Smer, ale iba s 19,4 percenta, Progresívne Slovensko je druhé s 18,2 percenta. Do parlamentu by sa dostalo deväť strán.

V nedeľu zverejní prieskum agentúry Focus aj televízia Markíza.
Prezidentka Zuzana Čaputová podala žalobu na ochranu osobnosti proti predsedovi Smeru Robertovi Ficovi. Dôvodom sú hrubé klamstvá a vymyslené obvinenia, ktoré o nej neustále šíri, a obava, že môžu motivovať jeho priaznivcov k reálnym fyzickým útokom.
Počas celého obdobia, keď sa podľa svedectiev NAKA riaditelia SIS Vladimír Pčolinský a Michal Aláč zrejme dopúšťali založenia zločineckej skupiny a zneužívali svoje právomoci, mal v SIS svojho človeka aj predseda OĽaNO Igor Matovič. Doteraz ho tajil. Viac v článku Michala Katušku.
Kresťanská únia, ktorá je v koalícii s OĽaNO a Za ľuďmi, si z ničoho nič požičala na voľby milión. Z tejto sumy by mala ísť približne polovica na tlač a distribúciu Obyčajných novín. Viac v článku Martina Vanča.
Kandidát KDH Robert Dohál posielal študentke ekológie Patrícii Krausovej agresívne správy, kde písal aj o „odrezávaní hláv“. Písal jej o programe Progresívneho Slovenska, študentka pritom so stranou nemá nič spoločné. Po otázkach ho stiahli z kandidátky. Informoval Denník N.

Fail týždňa

Generálny prokurátor Maroš Žilinka odmietol žiadosť prezidentky Zuzany Čaputovej a neposkytol jej rozhodnutia Generálnej prokuratúry na základe paragrafu 363 s argumentom, že on sa teda prezidentke zodpovedať nemusí. Generálneho prokurátora však podľa ústavy vymenúva práve prezidentka a jedine ona môže podať proti nemu aj návrh na disciplinárne konanie.

Z toho explicitne vyplýva, že generálny prokurátor sa prezidentke zodpovedá. Zuzana Čaputová podala podnet na Ústavný súd, aby vyložil ústavu, či teda má voči generálnemu prokurátorovi kontrolné právomoci, alebo nie.

Len dodám, že azda Čaputová do konca svojho mandátu podá proti Žilinkovi aj konkrétny disciplinárny návrh.

Zrnko nádeje

Vďaka občianskym kampaniam aj blížiacemu sa termínu volieb rastie záujem mladých do 26 rokov zúčastniť sa na voľbách. Od apríla stúpol z 52 na 68 percent. Najbližšie dva týždne bude vrcholiť nestranícka kampaň Chcem tu zostať, ktorej cieľom je prilákať mladých k voľbám, sériou koncertov v rôznych mestách Slovenska. Program nájdete tu.