Demokrati a Dzurinda nedôstojne žobronia o hlasy

Keď kolega Andersen svojho času navštívil krásavicu na Dunaji, miestnym vraj na prosbu o rozpovedanie rozprávky odvetil, že rozprávkou je predsa ich mesto!

Azda sa majster neobráti v hrobe, ak si dovolíme jeho pozorovanie rozšíriť z metropoly na celú našu milovanú vlasť. Veru, Slovensko je krajinou príbehov a rozprávok.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Menšie strany pred voľbami kritizujú PS, cítia ohrozenie Čítajte

Ťažko si vybrať, ktorý je práve najkrajší. Istú atraktivitu vykazuje aj dojemnosť, s akou bývalí a súčasní vandráci z OĽaNO odsudzujú násilie, hoci ho počas celej svojej kariéry burcovali a šponovanie atmosféry predávali publiku ako hodnotnú úprimnosť kontrastujúcu s naškrobeným formalizmom starých kádrov.

Prenechajme však túto vetvu ľudského vývoja bádateľom z oblasti psychiatrie a sociálnej antropológie, núka sa aj o čosi politickejší príbeh.

Istí politickí hráči spod hranice zvoliteľnosti totiž prišli na to, kto môže za ich neúspech: logicky strana, ktorá má percent veľa, nechce im z nich dať a pritom ich bude potrebovať!

Aby sme nehovorili všeobecne, pomenujme aktérov menami, okrem tradičných podozrivých od Demokratov sa k tomu na počudovanie znížil aj Mikuláš Dzurinda a podobným odborným postrehom spoza politického plota prispel aj Andrej Kiska.

Nebudeme konšpirovať a tvrdiť, že za batériou ich vyjadrení je koordinované úsilie, pokojne mohli k rovnakým záverom dospieť celkom samostatne. To však nič nemení na absurdite tohto typu nedôstojného žobronenia.

V prípade Demokratov sa to dá trochu pochopiť, veď Eduard Heger povýšil absenciu základnej ľudskej hrdosti na politickú doktrínu, ktorú zvolením za predsedu preniesol na celú stranu. Ale Dzurinda? Dzurindovi predsa netreba vysvetľovať, aké dôležité je v politike líderstvo, napokon, sám s ním narába na bilbordoch. To nie je floskula, tak to naozaj funguje.

Občania nie sú analytikmi, ale inštinktívne tušia, že politické vodcovstvo vyžaduje špecifický typ osobností. Tie musia byť z podstaty obdarené veľkým sebavedomím, veď ak si trúfajú viesť spoločnosť, musia mať o sebe všestranne vysokú mienku a presvedčenie, že inde niet lepšieho lídra – inak by logicky stáli za ním.

A úspech strany potom závisí od toho, či sa túto mienku podarí preniesť na publikum. To sa robí rôznymi viac a menej čestnými prostriedkami, ale nikdy nie vyplakávaním, že ten druhý má veľa.

V takom prípade totiž „líder“ v skutočnosti hovorí, že by mal nebyť. A zem ešte nenosila politického Andersena, ktorý by chcel poslucháčom tlmočiť tento príbeh.