Kto sme a prečo sme takíto?

Autorka je režisérka

Ešte sme sa úplne všetci navzájom nerozhádali, čo je na pokročilý čas týždeň pred voľbami skutočný výkon, ale nedá sa ani povedať, že by sme si tu žili selanku pokojných debát plných rešpektu a racionálnych argumentov.

Mne v zásade až tak neprekáža, keď na seba ľudia kričia – inak by som nechodila s takou radosťou do Grécka a Talianska. Prekáža mi obsah toho kričania. Nielen politici, ale aj normálni príčetní a slušní ľudia hovoria o svojich rodinných príslušníkoch, priateľoch, susedoch a spoluobčanoch v tomto štáte v zápale boja strašné veci.

Lebo nás rozčuľujú ich postoje. Lebo im nerozumieme. Lebo sa bojíme budúcnosti a tiež sa bojíme, že tí druhí sa jej boja z nesprávnych dôvodov.

A zabúdame na dve veci. Po prvé, ak názorovo opačnú stranu v diskusii urazíme, nikdy nebude počúvať naše argumenty a už vôbec z nich nič neprijme za svoje. A po druhé, ak komukoľvek z nás stúpne tep nad sto za minútu, už nie sme schopní počúvať argumenty protistrany, nech sú akokoľvek inteligentné, fyziologicky to nie je možné.

To prvé ma naučil život, to druhé som vyčítala v knihe o riešení partnerských konfliktov a otvorili sa mi tým nové obzory.

V týchto dňoch je životne dôležité zvažovať, čo povieme, a platí to pre každého, či je na nejakej kandidátke, alebo len na tú kandidátku hypnoticky hľadí a snaží sa zvoliť správne riešenie. Pretože ráno 1. októbra sa zobudíme, pretrieme si oči a budeme tu spolu musieť ďalej žiť so všetkým tým, čo tu bolo narozprávané, nasľubované, nakričané a naklamané.

Takže teraz uvážlivo a opatrne, lebo všetci si všetko budeme pamätať a ako povedal Martin Luther: „Slovo je ako vták, keď ho raz vypustíš, už ho nechytíš za krídlo.“

Čo sme to za ľudia

Pri tom všeobecnom zúfaní si, čo sme to za ľudia v tejto našej malej zázračnej krajinke a prečo sme takí zadubení a spiatočnícki, zahľadení na východ alebo na západ (nehodiace sa škrtnite), bigotní alebo bezbožní (nehodiace sa škrtnite), zúfalo poslušní alebo hlúpo zameraní na cirkusantské výstrelky (opäť nehodiace sa škrtnite), hľadáme okrem dojmológie aj dáta.

Občas také, ktoré sa stav mysle obyvateľov Slovenska snažia zaznamenať, a občas aj také, ktoré sa snažia ho vysvetliť. Pre mňa bola nesmierne zaujímavá štúdia holandského sociológa Geerta Hofstedeha, o ktorej som sa dočítala v článku Dušana Fábika v Denníku N.

Hofstede sa vo svojej knihe Kultúry a organizácie pomocou štatistických metód snažil zachytiť kultúru jednotlivých národov na základe šiestich dimenzií. Slovensko sa unikátne v dvoch meraných dimenziách umiestnilo na prvom mieste vo svete.

Prvou je dimenzia merajúca vzdialenosť od moci. Znamená to, že sa u nás výrazne prejavuje mocenská hierarchia. Tí, čo moc majú, konajú autoritatívne, tí, čo ju nemajú, neprotestujú a poslúchajú. Nesnažia sa podieľať sa na moci, rozhodovaní a preberaní zodpovednosti. Buď si vodca, alebo poslúchaš, diskusie, kompromisy a kolektívne rozhodovanie sú pre padavky.

Druhou dimenziou, v ktorej je vraj Slovensko prvé na svete, je diferenciácia rodových rolí. Teda, že tu existuje jasná predstava o tom, aký má byť muž a aká má byť žena, a na tej predstave spoločnosť trvá. Muž má byť mužný, silný, drsný, tvrdý, má zarábať. Žena má byť poddajná, zmierlivá, tichá a zameraná na rodinu. Je to hlboko v nás.

A preto toľko ľudí podporuje Rusko a obdivuje Putina, pretože ruská imperiálna politika a prezident Putin vyzlečený do pol pása cválajúci na medveďovi je presne symbolom tej podivnej prestrelenej mužnosti, ktorá sa niečomu hlboko v našom podvedomí páči. (Konkrétne mne nie. Ja však v mnohom nepatrím k väčšine.)

Preto je tak veľa občanov našej krajiny náchylných zveriť svoje životy do rúk veľkého mocného agresívneho vodcu typu Mečiar alebo Fico. Preto tu naša rímskokatolícka cirkev tak odoláva snahám o posun do súčasnosti, preto tu mnohé inštitúcie vyzerajú tak, ako vyzerajú. Dokonca aj volebné víťazstvo Zuzany Čaputovej je cez optiku Hofstedeho teórie zrozumiteľné – naša prezidentka je mierna, ženská, pôvabná a nápadne sa podobá na sochu Panny Márie od Majstra Pavla, ktorú môžete vidieť v Bazilike svätého Jakuba v Levoči.

Koho by volil Štefánik

A ešte sú tu ľudia, ktorí sa vzpierajú definícii rodovej predurčenosti, inklinovaniu k autoritárstvu a poslušnosti. Sú tu všetci tí, ktorí to vidia, chcú a potrebujú mať zariadené inak, nehodia sa do škatuľky „postsedliakov“, duchovných dedičov arizátorstva ani tých, čo sa dívajú bokom a na poslednú chvíľu priskočia na stranu víťaza, nie sú naivní, nedôverčiví, neprajní, sebeckí ani úzkoprsí – čo sú všetko prívlastky, s ktorými som sa za posledné dni stretla, keď sa niekto snažil uchopiť podstatu duše obyvateľov tejto krajiny. Čo nás vlastne spája? Čo by nás mohlo zjednotiť?

Keď som urputne premýšľala, čo je ten symbol, ktorý nikoho neuráža a ku ktorému sa dá väčšinovo vzhliadať, spomenula som si na Štefánika. K tomu sa utiekajú národovci, fašisti, sociálni demokrati aj progresívci. Obliekajú si jeho uniformu, pripínajú jeho odznaky na klopy, dávajú sa nakrúcať s jeho bustou v pozadí, vlečú svoje vlajky na Bradlo. Všetci si ho privlastňujú. Koho by si však vybral on?

Poďme postupne.

Tak v prvom rade určite by si nezvolil stranu ani politikov adorujúcich Rusko. Nemal rád cárske Rusko a nemal rád ani to boľševické. Svojím postojom sa netajil a to bol aj jeden z dôvodov, prečo sa o Štefánikovi deti v škole neučili celé desaťročia.

Tieto jeho slová sa totiž do socialistických učebníc nehodili: „Boľševizmus je negácia demokracie, boľševizmus hovorí, kričí, reve – demokracia myslí, poučuje, presvedčuje, boľševizmus dvíha najnižšie pudy, demokracia apeluje na česť a svedomie, boľševizmus sťahuje blížnemu kožuch, demokracia šije plášť pre všetkých.“

Po odtajnení niektorých dokumentov z ruských archívov je jasné, že antipatia bola vzájomná. Štefánik bol v Rusku sledovaný minútu po minúte. Bol pre nich príliš európsky a príliš zameraný na to, aby sa územie dnešného Slovenska stalo súčasťou československého štátu a nepripojilo sa k Rusku. Lebo táto alternatíva bola na stole.

Po druhé: hoci Štefánik miloval Slovákov, chcel im dopriať slobodu a rozvoj – hlavne pôsobením vzdelania a vedy. V parížskom byte mal slovenské výšivky a miloval slovenské pesničky, zároveň bol svetobežníkom, ktorý ovládal niekoľko cudzích jazykov, zoznamoval sa s ľuďmi iných kultúr a veľa cestoval. Najviac ho inšpirovali Francúzsko a Taliansko. Mal Slovensko rád práve preto, že mal rozhľad, videl jeho potenciál v kontexte a zvonku, nie nahnevane spoza pece.

Po tretie: hoci bol synom evanjelického kňaza, vzťah k Bohu mal triezvy a nebigotný. V knižnici mal knihy evanjelickej aj katolíckej teológie. Poznal a vnímal aj spiritualitu iných vierovyznaní. Veril, že pre rozvoj krajiny sú dôležité náboženský zmier a umiernenosť.

Po štvrté: bol zástancom kultivovanosti, zdvorilosti, obradnosti a dvornosti. Vulgárnosť a hrubosť vyjadrení našich dnešných politikov na tlačovkách a mítingoch by ich v jeho očiach diskvalifikovala. Zvlášť vyjadrenia voči ženám. Slovenských predstaviteľov vznikajúceho štátu dokonca inštruoval, aby nás reprezentovali, boli bezchybne oblečení a správali sa spoločensky obradne. „Naša demokracia sa obmedzuje na politikárčenie v krčme pri poháriku. Aj tu musí nastať zmena.“ Viete si predstaviť, čo by povedal na krik, facky, kopance a údery päsťou adeptov na poslanecké posty?

A nakoniec: Štefánik veril, že ľudia sú si rovní. Že neexistujú tí, ktorí preto, že sa narodili ako príslušníci nejakého národa alebo etnika, majú mať viac práv a slobôd ako iní. Na Tahiti sa naučil miestny jazyk a keď bol potom na Novom Zélande, potešil Maorov tým, že sa s nimi dorozumel. V liste rodičom písal, ako s nimi sedel pri ohni a spolu spievali.

Takže koho by volil ten zázračne zjednocujúci Štefánik? Neviem. Ale viem presne, koho by nevolil.

Urobiť rozhodnutie

Odkedy som dorástla do veku, keď môžem voliť, o každých voľbách sa hovorí, že sú tie najzásadnejšie a osudové a keď to teraz zle dopadne, už sa z čiernej diery tak ľahko nevyhrabeme. Pamätám si aj voľby, keď to dopadlo fakt zle a nejako sme sa vyhrabali.

Na druhej strane, asi nikdy tu nebolo toľko nepriaznivých okolností naraz. Kríza finančná aj postpandemická, klimatické zmeny, vojna u susedov. Takže teraz je naozaj dôležité nezostať doma a prejsť sa do volebnej miestnosti.

Viem, že každý z nás volí tak, ako považuje za najlepšie. Pre seba, svojich blízkych, svoje deti, túto krajinu. Všetkým ich politická voľba pripadá rozumná, či sa už opiera o racionálne úvahy, emočnú pripútanosť k politickým predstaviteľom, alebo podivné príbehy o ľuďoch, ktorí pomáhajú, majú výhradu vo svedomí alebo majú ako jediní neukradnuté diplomovky. Nenechajme sa pomýliť odvádzaním pozornosti, sladkým mámením a traumami z minulosti.

A hlavne netreba zabudnúť, že 1. októbra bude nedeľa a 2. októbra pôjdeme normálne do práce. A mne možno bude zvoniť telefón s prosbou, aby som povedala aspoň jeden dôvod, prečo tu zostať.

Tu je ten dôvod: toto je naša krajina. Naša. A ja verím, že sme lepší, múdrejší, sebavedomejší, vľúdnejší a spravodlivejší, než sa zdá v tejto chvíli. A že voliť budeme nie v mene nenávisti, ale v mene lásky k ľuďom, ktorí tu boli pred nami, sú tu s nami a ktorým túto krajinu prenecháme.