Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Mal ruky za chrbtom, na sebe niečo ako uniformu a reflexnú vestu oblepenú žltou izolepou. Bol nízky, ale zdvihnutá brada mu dodávala nadradenosť. Skoro pochodoval. Rozhliadal sa, až ste si priali, aby si vás nevšimol.
Pozerám sa na strážcu maďarskej hranice unaveným okom, poriadne som nespala už štyridsaťosem hodín. Kdesi hlboko vo mne klíči zvláštny pocit. O chvíľu mi zovrie žalúdok. Spoznávam ho.
V časoch, keď v mojom rodnom Československu vládla jedna strana, som mala strach z návštevy pošty aj Národného výboru. Skľučujúci strach pred stretnutím s autoritou reprezentujúcou neobmedzenú moc. Dlho sme sa hrôzy z úradov nevedeli zbaviť. Teraz sa mi naplno vrátila.
Ubľa a nevrlá colníčka
Za štyridsaťosem hodín som šesťkrát prešla ukrajinsko-slovenskú a ukrajinsko-maďarskú hranicu. Hrdo, ako občan Európskej únie, ako bezúhonný človek. Len som sa chcela zo štátu, ktorý nie je členom spoločenstva „lepších“ krajín, vrátiť tam, kde sú vraj hlavnými hodnotami sloboda a ľudská dôstojnosť.
Vstup z EÚ na Ukrajinu cez hraničný priechod Ubľa – Malyj Bereznyj je takmer bezproblémový.
Prísna slovenská colníčka sa bez úsmevu spýtala, čo ideme na Ukrajinu robiť. Významne pritom pozrela na náklad pracích práškov, krmiva pre psov, lekárničiek pre vojakov v prvej línii, škrtidiel, ortéz a spacích vakov. Pomoc kamarátom, riadne deklarovaná a prehľadne zabalená.
„Prečo to tam veziete?“
Podrobne vysvetľujem dôsledky ruského útoku na Ukrajinu.
„A videli ste, kto sem jazdí a v čom? Viete, čo tam majú jedla a liekov? A že s tým kšeftujú? A nemáte vy nakoniec viac ako tri a pol tony?“
Pozrie sa na mňa neprívetivo. Som pokorná. Neprišli sme na slovensko-ukrajinskú hranicu pre osvetu. Napokon som prešla bez strát, keď nepočítam stres.
Ukrajinskí colníci a pohraničníci ma privítali s úsmevom, ale vypĺňanie papierov, deklarácií a dotazníkov im zabralo vyše dvoch hodín. Prebujnená byrokracia by nemusela byť nevýhodou pre vstup do EÚ.
Na spiatočnú cestu som zvolila slávne Vyšné Nemecké. Je tu väčšia prevádzka, dlhšie rady, na rozdiel od Uble je aj pre nákladné autá, ale keďže zbieram skúsenosti o hranici medzi dvoma svetmi, musím niečo vydržať.
Je víkend. Rady sú dlhšie. Navyše, Slovensko o polnoci predĺžilo zákaz dovozu obilia a iného tovaru z Ukrajiny. Ukrajinci sú nahnevaní na Slovákov a Slováci na Ukrajincov.
Prichádzam v podvečer od Užhorodu, vybavená baterkou, pitím a jedlom, tým, čo dokážem zjesť za pár hodín, pretože do EÚ sa potraviny voziť nesmú. Ani melón.
Zásoby sa mi však minú príliš skoro. Čakanie som s dôverou v informácie na oficiálnych portáloch neodhadla. Namiesto troch hodín stojím pred prvou závorou päť. Za tri a pol hodiny bez pohybu nemám čo piť.
Vyšné Nemecké a sendviče
Ukrajinská kontrola je rýchla a korektná. Keby nezdržiaval asi štyridsaťročný Ukrajinec, ktorý by mal byť podľa pohraničníka na fronte, a nie sa schovávať v EÚ, som už u Slovákov.
Pohraničník hľadá muža štyridsaťpäť minút vo všetkých databázach. Kontroluje potvrdenie o zdravotnom stave, ktorý mu neumožňuje zvierať samopal. Falšovanie je trestný čin. Korupcia v armáde sa za vojny rovná vlastizrade. Prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj chce Európskej únii ukázať, že jeho vlasť patrí do elitného klubu „krajín práva“. Neviem, či ide správnym smerom.
Cez ukrajinskú časť prejdem hladko. Slováci moje auto neprezerajú, poľutujú ma, že som musela kvôli Ukrajincom čakať. A čakám aj tu. Predo mnou sú dve ukrajinské autá.
Sledujem, čo sa odohráva. Najhoršie sú posunky. Žiadny úsmev, žiadne privítanie vo svete dostatku a práva. Výstražné nápisy prikazujú: „Stop“, „Vypnite motory“, „Neprechádzajte bránou“. Takto si predstavujem vstup do nápravného zariadenia.
Mladý colník kývne na auto predo mnou. Prednými kolesami asi o tridsať centimetrov prejde čiaru s nápisom Stop. Iný colník naštvaným krokom pristúpi k okienku a bez pozdravu vyštekne: „Kam sa pcháte!“
Značne vydesený šofér vyhŕkne lámane ukrajinsko-slovensko-anglicky: „Ten pán mi ukázal, že mám popodísť...“
„Mňa nezaujíma, čo vám kto ukázal, tu máte stop. Neviete čítať, tam u vás? Tak vystúpte. No všetci! A veci von. Tu, na lavicu. Všetko, preboha!“
Colník prevráti oči. Ukrajinský šofér, jeho žena a dve dcéry pokorne vyložia kufre, škatule a igelitky na ošúchanú lavicu. Trvá im to asi osem minút. Meriam čas.
O ďalších štyridsaťšesť minút príde colník s colníčkou. Nepovedia ani slovo – vľúdne či nevľúdne, proste ani slovo. Šofér so ženou stoja v pozore, „násťročné“ dcéry sa opierajú o stĺp. Prehrabú im veci, z kufra vyberú nohavičky aj podprsenky, prehmatajú vankúšik s obrázkom sloníka. Posunkom a strohým „Otvoriť!“ nahliadnu pod kapotu.
„To jedlo sa nesmie voziť,“ povedia po slovensky a ukážu na plastovú škatuľu s hriankami.
„Som ti to hovoril,“ povie muž žene.
„Som si myslela, že to zješ,“ odvetí ona a chce hrianky vyhodiť do koša.
Colníci zvolajú: „Nie, nie! Tu sa nesmie jedlo vyhadzovať. Ako by to vyzeralo, keby si tu každý niečo vyhodil? By sme tu zhnili!“
Cítim, že na mňa lezie hlboko zasunutý strach z polovice osemdesiatych rokov, čo ma prepadol vždy, keď som šla žiadať o devízový prísľub. Mám v aute melón.
