Keby s tým neboli spojené nespočetné tisícky mŕtvych a nevyčísliteľné materiálne škody, bolo by hodnotenie geopolitickej činnosti Vladimira Putina vyložene zábavnou činnosťou. Osobitne, keď za svoju ťažiskovú tému roky označuje prinavrátenie miesta za globálnym stolom, ktoré Rusku podľa neho prináleží.
Navyše na to mal materiálne zdroje a priali mu okolnosti. Prišiel po politicko-hospodárskej havárii Borisa Jeľcina, mohol narábať so závratne rastúcimi príjmami, využiť únavu z „unipolárneho“ sveta, krátkozrakú Bushovu priazeň, Obamov reštart a európsky hlad po surovinách.
Rusko skladá zbrane a Západ mlčí. Prečo Azerbajdžan zaútočil na Náhorný Karabach? Čítajte S takými kartami sa ani nedá zle hrať. Teda, ak sa nevoláte Putin.
Výsledok je totiž taký, že Rusko je nútené stiahnuť sa z pozícií, ktoré dokázal udržať ešte aj nenávidený Jeľcin. V tomto prípade to vidno na rezignácii na strategické partnerstvo s Arménskom, respektíve Náhorným Karabachom, ktorý Moskva prenechala svojmu osudu. Teda Azerbajdžanu.
