Všetko, čo sme kedy chceli, nám sľúbia pred voľbami

Autorka je sociálna poradkyňa a analytička

Hitparádu sľubov by v týchto voľbách mohol vyhrať Hlas. Jeho tímlíder pre sociálne veci Erik Tomáš do volebného programu pomedzi iné sľuby seniorom prepašoval: „Naviažeme financovanie Jednoty dôchodcov na Slovensku na štátny rozpočet“. Rozumieme, čo hovorí?

Čo sa skrýva pod slovom dávka?

Politická strana verejne sľubuje, že ak sa dostane k moci a verejným zdrojom, jedinej mimovládnej organizácii daruje opakovanú podporu. Bez súťaže, bez projektu.

Sľubmi „dáme vám viac než iní“ politické strany vysielajú signály k zraniteľným ľuďom. No rovnako mieria na tých, ktorých by sa rozdeľovanie štátnych peňazí mohlo dotknúť a vyvolať efekt: „A ja som kde? Ja čo dostanem?“ Frázovitú ležérnosť à la „zabezpečíme vám dôstojný život“ a „sociálnu spravodlivosť“ si do programu dávajú vlastne všetci. Nájdu sa aj podprahové hrozby, že si na niekoho (hádajte, na koho) posvietia, „aby sa viac oplatilo pracovať ako len poberať dávky“ podľa strihu Republiky.

Mimochodom, niekto by im mohol vysvetliť, že aj materské či rodičovský príspevok, dokonca dôchodok sú tiež dávky. Iní, napríklad SNS, nahádzali do programu aj to, čo už reálne funguje pod iným názvom, „zriadenie podnikateľských inkubátorov pre začínajúcich podnikateľov“. Ďalší sa držia svojej základnej agendy. „Zvýšime domácim opatrovateľom príspevok o 500 eur“, sľubuje KDH aj Demokrati.

Na zarámcovanie pomoci malým, pre volebné percentá nezaujímavým skupinám, napríklad ľudia bez domova, a na kontrolu funkčnosti systému („zavedieme systematický monitoring a hodnotenie účinnosti sociálnych dávok“) si trúflo len Progresívne Slovensko.

Zraniteľní ľudia sa na Slovensku nemajú dobre a nie je to len tým, že v systémoch dávok je málo peňazí, ale najmä riedkou sieťou pomoci, chýbajúcimi terénnymi službami, nepružnosťou situačných zmien a zložito nastavenou byrokraciou.

Aj keď tých, čo poberajú dávky v hmotnej núdzi, zdanlivo nie je až tak veľa (asi 1,6 percenta populácie), mnohé ďalšie skupiny sa k nim blížia. Ľudia s minimálnym dôchodkom, osamelí rodičia či takmer 10 percent ľudí so zdravotným znevýhodnením alebo dlhodobo chorí. Takmer štvrť milióna ľudí žijúcich vo vylúčených komunitách, z ktorých polovica si nemôže dovoliť minúť viac než 4 eurá na človeka a deň. Nie na jedlo, na všetko.

To je už taký počet voličov a voličiek, ktorý si zaslúži pozornosť. Čo sa im to vlastne sľubuje?

Každé dieťa bude štátne

OĽaNO a priatelia trvajú na tom, že 200 eur na dieťa aj po voľbách ponechajú tak, ako ho v roku 2022 zaviedli (najviac ide o to, že celú dávku dostanú v zásade rodiny, kde pracujú obaja rodičia, potom suma v desiatkach eur klesá). Ostatné strany okolo témy len našľapujú, veď iste, bolo by politickou samovraždou napísať „prehodnotíme“ a signalizovať, že v rodinných kasách bude menej.

Hnutie síce sľubuje, že tentoraz nezabudne na tých, čo sú na materskej, rodičovskej dovolenke alebo na opatrovateľskom príspevku, ibaže hovorí len o ženách. Akoby na Slovensku neexistovali aj muži, ktorí sa starajú o svoje deti alebo blízkych ľudí.

Zdalo by sa, že tento sľub sa ani nedá veľmi tromfnúť. Má v sebe zakódované „dáme všetkým, aby sa nikto necítil ukrivdený“ – bez premýšľania, že ak sa to udeje, životná úroveň najzraniteľnejším sa nezmení, žiadne rozdiely sa nevyrovnajú.

Keď si však zalistujeme vo volebnom programe Hlasu, nájdeme novú dávku. Štartovné (naozaj to tak nazvali). Štát bude sporiť mladým ľuďom. Po ukončení štúdia si vyberú jednorazovú sumu, z ktorej môžu vyplatiť študentské pôžičky, náklady spojené s bývaním a iné.

Podobný inštitút už existuje – v zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Zaväzuje obce a mestá, aby tvorili úspory deťom, ktoré sú v ústavnej starostlivosti. Hlas ide ďalej. Podľa ich návrhu sa každé dieťa stane štátnym.

Postavme vysoký múr

To, že sa v programoch tradične slovenských strán ako SNS či Republika bude opakovať, že „poskytovanie dávok pre dlhodobo nezamestnaných podmienime prísnym dodržiavaním povinnej školskej dochádzky, prípadne výkonom verejnoprospešných prác“, sa dalo čakať.

Dávka nesmie byť predsa zadarmo, len preto, že žiješ v chudobe!

Riešení, ako to urobiť inak, sa vždy vyrojí. Podmienku, že „štát bude komunikovať s občanmi z marginalizovaných rómskych komunít výhradne bezhotovostne, aby zlepšil ich finančnú gramotnosť a znížil riziko úžery“, kladie SaS, ktorá už pravdepodobne zabudla na fiasko s projektom mincomatov spred dvanástich rokov.

KDH navrhuje predĺžiť povinnú školskú dochádzku až do 18. roku života s tým, že vzdelanie sa musí ukončiť výučným listom. To v preklade znamená, že zo zámeru, aby sme boli vzdelanou krajinou, ostane to, že na trh práce sa vrhne kopa ľudí s bezcenným papierom. Hovoria: kým neskončíte školu, nedostanete žiadnu „sociálnu dávku“. Teda ani sirotský dôchodok, materské či rodičovský príspevok.

Čo iné ako vysoký múr medzi „nimi“ a „nami“ vlastne strany sľubujú?

V programoch politických strán nie sú len bizarnosti. Je naozaj dobré, že si strany (Hlas) všimli, že existuje aj tzv. „strieborná ekonomika“ a seniori by nemali byť vnímaní len v súvislosti s trinástym dôchodkom. Je dobré, že sa (KDH) načrtla možnosť spoločného sociálneho zabezpečenia manželov – je to opomínaná téma, ako najmä ženy, ktoré uprednostnili starostlivosť o deti alebo o seniorov pred prácou a často to ani nebola voľba, ale nevyhnutnosť, samy sebe zdevastovali výšku dôchodku. Keby im partneri mohli dať „rabaka“, bol by to jeden z krokov k skutočnej rovnosti. Je dobré, že sociálna oblasť (PS) sa začala vnímať ako komplex služieb, a nie samostatná oblasť. A rovnako je dobré uľahčenie napríklad spájaním systémov.

No prebíjanie opakovanými populistickými sľubmi „dáme vám viac“ škodí.