Prečo nevoliť podľa nálad na sociálnych sieťach

Autor je umelec a publicista

Keď Mikuláš Dzurinda ohlasoval návrat do politiky, zdôrazňoval význam nadchádzajúcich parlamentných volieb. Dnes, po tom, ako sa ukázalo, že zásadný zvrat nepriniesol, tvrdí, že jednými voľbami sa predsa nič nekončí.

Iste, bývalému premiérovi nemožno uprieť právo na budovanie dlhodobého politického projektu. Napokon, aj príbeh Progresívneho Slovenska ukazuje, že neúspech v jedných voľbách nemusí znamenať koniec. Ak dnes patria progresívci medzi favoritov volieb, nie je to preto, že by mali zásadne lepší program alebo kvalitnejšiu kandidátku ako pred troma rokmi. Dokázali však zvládnuť prehru a svoju existenciu nezaložili na jednom výsledku.

Avšak, na rozdiel od PS pred minulými voľbami, Modrí sa dnes v prieskumoch pohybujú okolo jedného percenta. Čo vytvára priestor na úvahu, či by svojej dlhodobej vízii Dzurinda nechcel dať do vienka aj štátnicky rozmer. Ten by mohol prejaviť odporúčaním voličom, aby jeho projektu ešte dopriali čas. Mohol by tak pomôcť demokratickým stranám, ktoré sa pohybujú okolo piatich percent.

V súvislosti s ich voľbou sa objavili dve protichodné stratégie. Prvá radí neriskovať prepadnutie prozápadných hlasov a voliť „na istotu“ Progresívne Slovensko. Oponenti namietajú, že skutočným víťazom volieb nie je ten, kto získa najviac hlasov, ale ten, kto bude schopný zostaviť vládu. A na to, aby mohlo PS zostaviť vládu, ktorá neprekročí hranice znesiteľnosti, bude potrebovať partnerov.

Podľa tejto úvahy rozhodne o výsledku volieb súčet mandátov prozápadných demokratov. V niektorých rodinách sa preto dilemu rozhodli vyriešiť tak, že jeden člen bude voliť PS, zatiaľ čo ďalší bude „zachraňovať“ jednu z demokratických prozápadných strán. Oba argumenty majú svoje rácio, ani jeden nepredstavuje istotu, že sa po 30. septembri nezobudíme do takej verzie Slovenska, akú si dnes odmietame pripustiť.

Aby sme sa v kalkuláciách príliš nestratili, je dobré si pripomenúť zmysel demokratických volieb. Tým je podpora takého zoskupenia a takých kandidátov, ktorých program, ale aj životné príbehy, najlepšie odrážajú naše vlastné hodnoty, záujmy a presvedčenie.

Okrem Fica a extrémistov škodí Slovensku aj to, keď sa voliči rozhodujú podľa nálad, ktoré sa prevaľujú sociálnymi sieťami. Ich voľba tak neraz neodráža ich autentické potreby a životné postoje, čo následne plodí ďalšiu nespokojnosť.

Položiť si otázku, ako chceme žiť nielen my, ale aj naše deti, v horizonte desiatich či dvadsiatich rokov, nám môže pomôcť, aby sme sa rozhodli správne. Nielen vzhľadom na situáciu, ale aj dlhodobé výzvy, ktorým čelí krajina či, dokonca, civilizácia.