Autor bol v rokoch 1993 – 2000 prezidentom slovenskej Nadácie otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation
Dlhšie som zvažoval, či sa na sklonku života, prinajmenšom z estetických príčin, mám ešte zapojiť do špecifického predvolebného žánru. Naposledy som sa nechal vyburcovať mečiarizmom, ale to je už pre mnohých pravek. Aj som dosť publikoval doma i v zahraničí, hovorilo sa tomu vtedy očierňovanie Slovenska. Nie mečiarizmu, ale Slovenska. Niežeby som nad ním zvíťazil, ale predsa len sa mi po voľbách roku 1998 uľavilo, že som sa zasadzoval za správnu vec. Teda demokraciu, liberálnu demokraciu, právny štát.
Teraz, po vyše štvrťstoročí, sa akosi neviem zapojiť do súčasného brutálneho diskurzu, nielen preto, že neovládam jeho slovník a štýl. No – aby som použil po prvý raz v živote toto slovo v písomnej podobe – drístanie, ktorého som denne svedkom, presahuje hranice prípustné v civilizovanej spoločnosti. Nedá mi mlčať.
Viselo to na vlásku
Ostanem pre túto príležitosť pri sorosovskom drístaní, keďže mám pocit, že som vo veci trochu príslušný. A najmä preto, že Georgea Sorosa chcú novodobí ochrancovia národa stále vnucovať rodákom ako najväčšie nebezpečenstvo a príčinu všetkých ich bied. Dnes je najväčším používateľom tohto zaklínadla Robert Fico, ale má príčinlivých učeníkov. Aj keď i on je vlastne iba plagiátorom – Viktora Orbána. Hoci, dostaneme sa k tomu, aj ten je len plagiátor.
