Daniel Bútora je minister školstva, vedy, výskumu a športu, Michal Fedák je štátny tajomník zodpovedný za vysoké školy
Koncom augusta vláda schválila Dlhodobý zámer rozvoja vysokých škôl. Išlo o míľnik plánu obnovy a zavŕšenie série krokov zameraných na zvyšovanie kvality vysokých škôl, medzi ktoré patrí zriadenie správnych rád VŠ, posilnenie kompetencií manažérskeho vnútorného riadenia, stratégia internacionalizácie a periodického hodnotenia tvorivých výstupov (VER), vytváranie konzorcií, ale aj zavedenie výkonnostných zmlúv ako súčasť dlhodobého zámeru.
Naša vláda, ktorá zdedila verejné financie s nevídaným takmer sedempercentným deficitom, tento deficit ešte prehĺbila práve pri hlasovaní o dlhodobom zámere, keď na návrh nášho ministerstva vyčlenila zo štátneho rozpočtu na výkonnostné zmluvy 201 miliónov eur na nasledujúce tri roky. Za tento návrh nakoniec hlasovali všetci členovia vlády.
Festival cynikov
Tento, na prvý pohľad, ekonomicky nelogický krok vlády odborníkov, ktorej cieľom musí byť stabilizácia verejných financií, je vyjadrením čohosi hlbšieho: po desaťročiach podfinancovania slovenského vysokého školstva a masívneho investičného dlhu sa v posledných rokoch, najmä pri príprave plánu obnovy, konečne dostali medzi priority konkrétne akcie zamerané na zlepšenie slovenských vysokých škôl.
Nastavené reformy potrebujú ísť ďalej a už v dnešnej podobe sa stretli v akademickom prostredí so skepsou či nevôľou, v sumáre však vytvárajú kritickú masu prvkov na postupnú zmenu systému k lepšiemu. Naša vláda nielen nadviazala na predošlé dve, ale k európskym zdrojom na rekonštrukcie či konzorciá (173 miliónov eur) a k už dohodnutej päťpercentnej valorizácii pridala spomínaných 201 miliónov.
Pýtajú sa nás, či veríme, že slovenské vysoké školy naozaj začnú fungovať lepšie. Či to nie sú vyhodené peniaze. Všade okolo nás je veľa skepsy, nedôvery, pochybností nielen o kvalite, ale ešte viac o schopnosti a najmä vôli samotných VŠ skutočne zlepšiť kvalitu.
Potrebujeme preťať tento „festival cynikov“ a konštruktívne sa pozerať na to, čo môže jedna i druhá strana urobiť pre obnovenie dôvery.
Hlasovanie nohami
Štát roky deklaroval, že vzdelávanie je dôležité, ale chýbalo dostatočné a predvídateľné financovanie a skutočný záujem o vysoké školy. Aj štát však má dôvody na skepsu – dialóg s VŠ občas pripomínal karikatúru nastavenej dlane a pokrivený obraz typu „dajte nám viac… a dajte nám pokoj“.
Obe strany si vypestovali komunikačnú precitlivenosť: najmenší náznak kritiky vyvolával silnú obrannú reakciu či rovno protiútok. Najsilnejšiu spätnú väzbu nám napokon dali maturanti: každý piaty z nich a ešte vyšší podiel spomedzi tých najšikovnejších hlasuje nohami a končí na univerzitách od Brna po Kodaň. Následky pre spoločnosť sú nedozerné.
