Autor je predseda BBSK
V noci 20. júla prišlo v Telgárte k tragickému požiaru, pri ktorom zahynul jeden človek a ďalších sto, z toho vyše šesťdesiat detí, zostalo bez strechy nad hlavou.
Aj dnes, dva mesiace od tragédie, sú ľudia ubytovaní vo vojenských stanoch bez podlahy, bez adekvátneho zázemia a ich životný priestor je približne 2,5 metra štvorcového na osobu. Medzitým v tábore zomrel ďalší človek. Deti už chodia do školy a všetci robia všetko preto, aby tam mohli chodiť čisté a umyté.
Malo to byť dočasné krátkodobé riešenie. Do Telgártu sa blíži jeseň, noci sú tam už dnes chladné. Kompetentné orgány si celú vec už týždne prehadzujú ako horúci zemiak.
Hoci ako župa v tejto veci nemáme žiadne kompetencie, už vyše mesiaca obháňam zodpovedných, aby sa konečne začalo niečo diať a nemali sme o pár týždňov ďalšie smutné príspevky v spravodajstve.
Ľudia na poli
Keby som to nerobil a nepomohli aj médiá, neviem si predstaviť, ako by to dopadlo, keďže šéfka odboru krízového riadenia na ministerstve vnútra otvorene hovorila, že k 21. septembru zrušia mimoriadnu situáciu. To v praxi znamená, že štát zbalí aj tie vojenské stany a ľudia zostanú doslova na poli.
Podľa tejto časti ministerstva má totiž túto situáciu riešiť obec, hoci je každému súdnemu človeku jasné, že na to nemá kapacity, kompetencie ani peniaze.
Po mojich urgenciách, nasrdených statusoch a príspevkoch vo veľkých médiách (za ktoré som naozaj vďačný Jánovi Tribulovi) sa tento problém dostal k premiérovi a po zopár zádrhoch a neporozumeniach sme sa začali niekam hýbať.
Štát nateraz sľúbil ubytovanie v kontajneroch, o ktoré sme žiadali už pred mesiacom. Ale len do konca marca. Vtedy je v Telgárte bežne stále pol metra snehu, takže teraz sa snažíme vládu a vedenie ministerstva presvedčiť, nech ľuďom tie kontajnery poskytnú aspoň na rok, jednu celú zimnú sezónu.
