Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Písať hodnotenie volebnej kampane týždeň pred voľbami pôsobí trúfalo. Je to však poctivejšie a zaujímavejšie ako deň po zverejnení výsledkov. Či chceme, alebo nechceme, vtedy sa do uvažovania vždy vkradne múdrosť pohľadu do spätného zrkadla.
Z vlastnej skúsenosti viem, ako už v nedeľu ráno 1. marca 2020 vedel každý, prečo PS/Spolu získalo 6,96 percenta. Pri spätnom hodnotení je komentátor vždy ten najmúdrejší, presne vie, ako to všetci mali robiť, a veru sa nemôže pomýliť.
Danko dokázal spájať
Pôjdem teda s kožou na trh a poviem už dnes, že Andrej Danko, Robert Fico a Michal Šimečka viedli dobrú kampaň, zatiaľ čo Peter Pellegrini, Igor Matovič, Richard Sulík, Milan Uhrík, Boris Kollár a Milan Majerský si skôr poškodili.
Ak existuje na Slovensku „prefláknutejší“ a odpisovanejší politik ako Robert Fico, je to Andrej Danko. Nedôveryhodná a väčšine ľudí až smiešna postava viedla stranu, ktorej preferencie sa po voľbách 2020 prepadli pod dve percentá.
Danko sa nevzdal a bez veľkej snahy, len udržiavaním značky pri živote ju vrátil na 3,5 percenta pevného jadra. Tu stagnoval veľmi dlhé dva roky až do jari 2023, keď začal na svoje pomery astronomický vzostup až k dnešným šiestim percentám.
Na rozdiel od Demokratov dokázal naozaj pospájať každú pre jeho voličov zaujímavú postavu, čo ešte nebola v Smere či Republike, a zaplatil asi najväčší honorár v histórii slovenskej politiky špičkovému fotografovi. Viedol jednoduchú a autentickú kampaň postavenú na úplne rovnakých myšlienkach ako konkurencia, ale s lepšou prezentáciou. Nič z toho negarantuje účasť v parlamente, ale aj keby skončil na 4,9 percenta, ťažko to pripísať slabej kampani.
Kto pomohol Ficovi
O Robertovi Ficovi a jeho talentoch sa píše veľa, no v skutočnosti táto kampaň nie je z jeho strany až takým špičkovým výkonom. Kde je dnešná verzia asi najlepšieho volebného sloganu slovenskej politiky „Ľudia si zaslúžia istoty“?
Fico skôr zbiera ovocie dlhoročnej práce na šírení zloby, ako ju prezentoval najneskôr od jesene 2020. Veľmi mu pomáha, že Pellegrini a Uhrík viedli slabé kampane – bez jasného a autentického posolstva. Najmä Peter Pellegrini ukázal, aké ťažké je byť „mužom v strede“, stlačeným medzi dva pevné voličské tábory. Slovenská parlamentná politika takéto bezfarebné odvary málokedy odmeňuje.
Progresívci pochopili
Najriskantnejšiu kampaň týchto volieb viedli progresívci. V politike vládne niečo, čo psychológovia nazývajú preferencia konania – tendencia byť aktívny za každých okolností. Ešte jeden míting, ešte jedna diskusia, ešte jedna tlačovka, ešte jeden návrh zákona.
Konať sa väčšinou oplatí – málokto sa stal americkým prezidentom tým, že sedel doma. Sú však situácie, keď aktivita škodí, a progresívci – možno šťastím, možno genialitou svojho tímu – pochopili, že práve takému okamihu čelia. A tak dlho nerobili skoro nič. Alebo aspoň nič, čo by mohlo vzbudiť veľa pozornosti.
V tom boli opakom Roberta Fica aj Igora Matoviča, ktorí majú neodolateľnú potrebu aj schopnosť zaujať aj za cenu riskantných a agresívnych krokov.
Ukázalo sa, že išlo o najlepšiu možnú kampaňovú stratégiu. Unavený demokratický volič postupne začal gravitovať k jedinej strane, ktorá ho nesklamala, a neskôr progresívcom začalo pomáhať to, čo Matovičovi v roku 2020 – efekt snehovej gule a ochota časti elektorátu hodiť to najsilnejšiemu protificovskému subjektu.
V PS hrali tichý vabank – keby Igor Matovič alebo Richard Sulík boli viedli špičkovú kampaň, mohli progresívci veľmi ľahko spadnúť k svojim „základným“ siedmim alebo ôsmim percentám, pretože sa pre nových voličov stali skôr cestou najmenšieho odporu než jasne zadefinovanou alternatívou k doterajšej politike.
Sulík aj Matovič však šli skôr na voľnobeh. Je pravda, že s aktuálnymi lídrami by ani vynikajúca kampaň nedokázala OĽaNO a SAS dostať nad 10 percent, ale mohli mať istotu parlamentu. Dnes to majú tak 50 : 50.
Voliči nie sú ovce
Boris Kollár aj Milan Majerský ukazujú, aké náročné je byť v kampani lídrom malej strany okolo piatich percent, ktorá žije viac zo zotrvačnosti a túžby po vládnych kreslách než z jasných ideí a ťahu na voličskú bránu.
Kde sú tie časy, keď Kollár dokázal šokovať aj vlastných politických súperov prísľubom 25-tisíc nájomných bytov. Všetci sme vedeli, že je to nesplniteľné, ale voči cieľovej skupine išlo o úspešné uchopenie dôležitej témy.
Keď je však za značkou úplné prázdno, stačí jeden problém – napríklad profesionálne urobená antikampaň skrytá za tváre Kollárových mileniek – a zrazu je ohrozená parlamentná existencia strany.
V roku 1976 zaostával americký prezident Gerald Ford za Jimmym Carterom v prieskumoch o neuveriteľných 33 percentuálnych bodov. Skutočné voľby nakoniec prehral len o dve percentá a odborníci jeho kampaň napriek prehre považujú za najúspešnejšiu v modernej histórii.
Voliči nie sú ovce, za aké ich často majú komentátori alebo aj sami politici. Majú skúsenosti a (slabšiu) pamäť. Preto Fico už nikdy nedosiahne 30 alebo 40 percent, ktoré mal pod kontrolou dlhé roky, a Matovič so Sulíkom nezopakujú úspechy z rokov 2016 a 2020.
No dobrá kampaň má šancu pohnúť percentami najmä tam, kde názory ľudí ešte nie sú pevne zakotvené – ako na svoje šťastie zisťuje Michal Šimečka. A niekedy môžu zopár percentami oživiť aj zdanlivo pevne pochovanú politickú mŕtvolu ako Andrej Danko. Už o pár dní zistíme, či sa to naozaj podarí, a mne zostáva vám na záver len zaželať pevnú ruku a dobré rozhodnutie.
Výsledky parlamentných volieb 2023
- Výsledky parlamentných volieb 2023
- Kompletné výsledky volieb 2023
- Zoznam zvolených poslancov do NR SR
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé kraje?
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé okresy?
- Výsledky v krajoch: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Výsledky v mestách: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Minúta po minúte: Sledujte voľby online
