Autor je odborársky funkcionár a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Pred pár dňami ma prekvapila novinárska otázka týkajúca sa malých úspor občanov Slovenska. Vraj prečo neinvestujú aspoň desať - dvadsať eur mesačne, keď je to dnes také jednoduché?
Zdá sa to jednoduché a logické aj vo svetle tvrdení rôznych investičných analytikov a mágov o jednoduchosti investovania, ktorí svoje počudovanie dopĺňajú tvrdeniami o tom, akí sú Slováci finančne negramotní.
Odpoveď sa nedá odbiť jednoduchou „pravdou“. Ak sa pozrieme na dáta o finančnej kondícii slovenských domácností, približne tretina žije od výplaty k výplate a priestor na investovanie nemá.
Podľa Indikátora chudoby a sociálneho vylúčenia EÚ SILC skoro tretina domácností nezvláda nečakané výdavky. To potvrdzuje, že minimálne tretina domácnosti je taká chudobná, že nemá z čoho šetriť, nehovoriac o investovaní.
A prečo neinvestujú ani domácnosti, ktoré nepatria do spodnej tretiny najchudobnejších? Tu je niekoľko problémov.
Chudobní nemajú čo investovať
Prvý tkvie v neočakávaných výdavkoch. Pozná to asi každý. Niekedy sa pokazí práčka, inokedy treba opraviť auto, urobiť nevyhnutné opravy v byte alebo dome. Prípadne si vytvárajú „vankúš“, keby stratili prácu alebo živiteľa. Tieto peniaze musia mať poruke, nie je reálne uložiť ich do akcií alebo dlhopisov. Takže domácnosti, ktoré dokážu časť príjmov odkladať, ich zväčša ukladajú do „ponožky“ alebo na účet v banke.
Druhým problémom je, že občania, ktorí majú peniaze v akciách či dlhopisoch, ich zväčša majú v 2. alebo 3. dôchodkovom pilieri. Tu je zase problém s ich dostupnosťou a efektívnosťou. Tretí pilier sa oplatí len tým, ktorým prispieva zamestnávateľ. Takých, žiaľ, nie je veľa. Bez príspevku zamestnávateľa je takéto investovanie neefektívne najmä pre vysoké poplatky.
V druhom pilieri sa oplatí investovať len pri vyššej ako priemernej mzde. A Gaussova krivka je neúprosná. Vyššie príjmy ako priemernú mzdu má len necelých štyridsať percent ekonomicky aktívnych ľudí.
