Autor je analytik INESS
Sociálna politika historicky vznikala ako decentralizovaný nástroj pomoci chudobným a odkázaným ľudom. Postupne sa však centralizovala a transformovala do politického nástroja v boji o väčšinového voliča.
Toto nemôže dlhodobo fungovať. Štát, ktorý chce pomáhať všetkým, je štát, ktorý nakoniec nepomôže nikomu – pretože skrachuje. Alebo, ako to vyjadril politický ekonóm Frederic Bastiat, takýto štát je „veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý pokúša žiť na úkor všetkých ostatných“.
Asociálna politika
Na Slovensku sme sa vydali touto cestou ohlásením prvého sociálneho balíčka v roku 2014. Odvtedy sa tu „sociálna pomoc“ bežne zavádza a zvyšuje plošne pre všetkých.
Nie je potrebné tieto politiky vymenúvať, politici sa radi a pravidelne chvália, čo zvýšili a zaviedli. Akosi sa však zabúda na tých, o ktorých mala sociálna politika pôvodne byť – chudobní a odkázaní ľudia. Preto uvediem dva príklady asociálneho postupu poslednej dekády: zdanenie minimálnej mzdy a zvyšovanie životného minima.
V roku 2015 zaplatil človek zarábajúci minimálnu mzdu 29 centov na daniach a odvodoch z každého zarobeného eura. Budúci rok to bude takmer 40 centov. Nízkopríjmoví zamestnanci tak zažili za poslednú dekádu najvyššie zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia zo všetkých ľudí na Slovensku. To je definícia asociálnej politiky.
Opíšem to ešte inak. Medzi rokmi 2015 a 2024 vzrastie minimálna polohrubá mzda bez desiatich eur na dvojnásobok – z 380 na 750 eur. Čistá mzda ľudí vzrastie však len o 82 percent. Z 339 eur na 616 eur. A čo je dôležitejšie, celkové zdanenie minimálnej mzdy vzrástlo o 192 percent. Zo 137 eur na 398 eur.
