Autorka je herečka a diplomatka, pôsobí v Živene a vo Via Cultura
Vo svete okolo nás prebieha intenzívna debata, vymýšľajú sa taktiky, uvažuje sa o tom, čo sa stane s Ruskou federáciou, ak prehrá. Každý renomovaný sovietológ si považuje za povinnosť sa k tomu vyjadriť.
A ako obvykle – jedni hota a druhí čihí podľa svojich postojov v minulosti a niektorí asi aj podľa súm, ktoré dostali na účet z Kremľa (však, pán Sachs?) v tých rozprávkových časoch, keď sa západné elity nechali radostne korumpovať členstvami v správnych radách ruských priemyselných gigantov.
Niektorí nepochopili, napríklad v Rakúsku a niektorí akože politici aj u nás, že tieto výnimočné časy sa už nevrátia. Tak ako sa nevráti snový idylický život našej tancujúcej dediny, ako si ho predstavovali pod dojmom kníh Nemca Herdera naši štúrovci.
„Čo to len bude a čo bude s nami“ nesie sa tradičný slovenský nárek vesmírom, ale tentoraz nielen u nás.
Nič nové pod slnkom. Rusko už bolo niekoľkokrát vylúčené z Európy a novoslovanská ideológia bola rozmetaná na štyri svetové strany. Napríklad po prvej svetovej vojne, ako píše Václav Černý v knihe Vývoj a zločiny panslavizmu, v obave pred rozšírením boľševizmu do Európy.
Boľševici v Rusku však tvrdohlavo a dlho čakali na vysemenenie svojej revolúcie v západnej Európe, najmä v Nemecku. Veď to Nemci posadili Uljanova, vulgo Lenina, do zaplombovaného železničného vagóna spolu s balíkom peňazí, aby niečo urobil s Ruskom. Dodnes si nie sme istí, prečo to urobili, čo tým v skutočnosti sledovali a v čom sa prerátali.
Cársky autokratický imperializmus bol svojou podstatou neschopný pochopenia a tvorby slobody. Modernizujúcej sa Európe bol absolútne cudzí a možno aj preto – píše Černý – mohla veľká časť elity slovanských národov uveriť, že pád cárizmu a zmena režimu v Rusku, vznik ZSSR a vznešené heslá o budovaní socializmu spolu so sľubmi o definitívnom oslobodení človeka a o komunistickej rajskej budúcnosti sú nasledovaniahodné.
Dnes už vieme, že nie je žiadny rozdiel medzi cárskym ortodoxným imperializmom, imperializmom Sovietskeho zväzu a imperializmom dnešnej Ruskej federácie. Byzantinizmus pretrváva, len prezlieka kostýmy, dnes si ho navliekol aj kágebák Kiril a pri jeho vystúpeniach, nech akokoľvek šíri svetom síru, sa niektorí neubránime smiechu.
Problémom je, že európskym socialistom trvalo desiatky rokov, aby si prostý fakt o autoritárskom boľševizme uvedomili. A my po roku 1989 sme neboli schopní pretlmočiť Západu aspoň základné poznatky a skúsenosti zo štyridsaťročnej poroby v byzantinizme. A tak svetový „socializmus“ zničil morálku sveta a vyvolal dnešnú mravnú krízu.
Potreba demokratického Ruska a jeho vývoja začínala zamestnávať demokratických politikov aj pri nástupe fašizmu v Taliansku v roku 1922, a keď sa začali objavovať nemecké heslá o rozširovaní nemeckého „Lebensraumu“ smerom na východ od Berlína, niektorí pocítili obavy.
Neprebudení
Bohužiaľ, v roku 1938 v Mníchove zvíťazila reálna politika a my sme dostali jasný dôkaz, že nie sme chcení partneri a že Západ si nevie poradiť so štátikmi, ktoré vznikli v strednej Európe po rozpade 400-ročnej monarchie a vyše 800 rokov stabilitu udržujúceho Uhorského kráľovstva, kde sa schovávali rôzne národy vrátane nás Slovákov.
Optimisti očakávali, že sa Rusko, teda ZSSR v strachu pred fašizmom zblíži úplne a nadlho s Európou a poďakuje za nezištnosť dodávok zbraní a jedla, výzbroje a paliva, bez ktorého by skončili v bezvýchodiskovej situácii presne tak, ako dnes Ukrajina, keby sme ju nepodporovali.
Rusi však neboli spokojní, sťažovali sa na našu ľahostajnosť voči obetiam, ktoré pre nás priniesli, a sťažujú sa dodnes na našu nevďačnosť za 40 rokov, počas ktorých nás radostne okupovali.
„Dlouho, ó ještě dlouho Slované nebudou s to, aby uznali nezištnost Ruska a vznešený, svatý, ve světě neslýchaný boj jeho za vítězství nejvznešenější myšlenky ze všech myšlenek, kterými živ je člověk,“ cituje V. Černý.
Československí komunisti ticho predpokladali, že nikto si do detailu neprečítal Fridricha Engelsa a Karla Marxa a ich Revolúciu a kontrarevolúciu v Nemecku z roku 1851, kde sa vysmieva panslávom a nedáva Slovanom, týmto „ pozostatkom národov, ktorých národnosť a politická životnosť dávno zanikli“, žiadnu nádej ich snívaniu o panslavizme pod vedením ruského národa ako vedúcej sile v budúcnosti vo svete a odporúča, aby sa „slovanskí rojkovia“ poučili z faktu, že silnejší nemecký národ ich obsadí a prevalcuje.
Azda okrem časti Poliakov všetci u nás prepadli neplodnému snívaniu, hoci sa medzi nás vrátili legionári, ktorí statočne bojovali proti boľševikom a žili medzi nami. Janko Jesenský alebo Jozef Gregor Tajovský nemali žiadne ilúzie.
Dnešní panrusisti, ktorí chodia klásť kvety k Štefánikovej mohyle, netušia, že keby vstal z hrobu, vyhnal by ich „z chrámu“. Veď si pripomeňme, že sme boli v roku 1848 proti oslobodzujúcim liberálnym revolúciám a postavili sme sa na stranu despotických vládcov a tým „sa postavili sami mimo zákona v očiach revolučných národov“.
Je načase vytriezvieť
Slavianofilstvo so svojimi naivnými mesianistickými teóriami o nezištnom pomere Ruska k Európe, o ruskom dubisku i snívanie Štúra v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, bolo vo svojej filozofii nepravdivé, nesprávne a pre našu existenciu nebezpečné. Ruský mesianizmus bol len veľkou ilúziou, ale zostal trvalo zapísaný v Taliansku, u francúzskych komunistov aj povojnových nemeckých socialistov až do 24. februára 2022.
Ak si však naivne myslíme, že týmto dátumom bol slavianofilský romantizmus prekonaný, vytriezvime konečne. Ruský mesianizmus je vždy o nadradenosti Rusov nad ostatnými národmi v strednej Európe a na územiach bývalého Sovietskeho zväzu, ktorý bol poslednou veľkou európskou koloniálnou ríšou so svojím fanatickým misionárskym mýtom, kde sa teokracia sýti pocitom dobre vykonanej apokalypsy.
„Čistota“ ruského kresťanstva, povolaného spasiť skazený západný svet mravným a metafyzickým dedičstvom, ktoré sa zachovalo len v nepoškvrnenom Rusku, nás straší dodnes vo výpovediach nielen slovenského kléru, ale prekvapivo aj ľudákov, ktorí sa preorientovali na východ. Pán Čarnogurský niečo o tom vie.
Poľský sovietológ W. Bączkowski zastáva tézu, že zdrojom sily a chuti Moskvy expandovať je vedomie ich slabosti. Je to paradox, ale pozostáva z presvedčenia Rusov, že im nikto nerozumie a že sú iní ako ostatní Európania. Kŕmia sa touto tézou už od 16. storočia, odkedy sa začali intenzívnejšie kontaktovať so Západom.
Cár Peter Veľký pochopil, že Európu nedobehne, ale musí ju aspoň presvedčiť, že je silný. Vypracoval metódu, ktorá mu pomáhala maskovať skutočnú slabosť. Jej dnešným príkladom je reálny stav ruskej armády. Desiatky rokov o sebe vyhlasovali, že majú silnú, super modernú a neporaziteľnú vojenskú silu, a my všetci sme im uverili.
Ruská federácia je aj dnes koloniálnou ríšou, ktorá drží v porobe množstvo sibírskych a južných národov. Zároveň je to hybridný štát, podivná kaša európskych, ázijských a byzantských vplyvov. Sú neprehľadní a vedia bez problémov klamať a kradnúť v škále, ktorá je aj pre nás prekvapujúca.
Informácie nikdy nie sú faktmi a predstieranie úrovne Moskvy alebo Petrohradu nie je Rusko. Ešteže sme sa niektorí počas okupácie do roku 1989 naučili čítať „medzi ich veršami“. A tak sa niekedy s rehotom pozeráme na propagandistické programy ruskej štátnej televízie, hoci nám zároveň stoja vlasy dupkom.
Na čom sa zhodneme?
Ale čo sa stane, keď naši obyvatelia nerozoznajú tradičný sen o Rusku od skutočnosti a nedokážu povýšiť záujem štátu nad svoju osobnú rozhorčenosť ? Na čom sa my vlastne jednoznačne zhodneme? S ktorou dôležitou udalosťou v našich dejinách sa stotožníme?
Terajšiu politickú kampaň pred parlamentnými voľbami môžeme považovať za originálnu možnosť sociologického výskumu, ktorý nám pomerne presne odpovie napríklad na otázku, aký je náš vzťah k vlastným dejinám, lebo nie sme schopní sa dohodnúť ani na tom, že sme ako národ prežili 47 rokov v totalitných režimoch. Raz vo fašistickom a raz v komunistickom. Tak sa nečudujme neustále, že niektorí obdiv k policajnému štátu zdedili a majú ho vo svojej genetickej výbave nadobro.
Prestali sme v školách čítať jasné slová Karla Havlíčka Borovského, veľkého českého pansláva, ktorý sa vydal do Ruska, strávil tam 18 mesiacov (na rozdiel od Kollára alebo Štúra) a zhrozený sa vrátil späť s výkrikom – „Šel jsem do Ruska jako pansláv a vracím se domů jako Čech“.
Prestaňme podozrievať Vajanského alebo Škultétyho a iných Martinčanov, že Havlíčka nečítali, ale - ako napísal kedysi Ferdinand Peroutka – prečítali si ho bez úžitku a ďalej snívali a filozofovali o Slovanstve. Ani skúsenosť zo strávenia pár dní v Petrohrade nimi nepohla. Nevideli, lebo nechceli vidieť.
Aj dnes s touto slepotou zápasíme, je to naša národná tradícia. A tak si položme otázku, čo s ňou urobíme po voľbách, a spýtajme sa dnešných panrusistov, čo im a nám priniesla idea veľkého slovanstva od Kamčatky až po Jadran? A či by sme sa jej už nepotrebovali konečne zbaviť.
Autor: Magda Vášáryová
