Optimálny plán na víkend (píše Arpád Soltész)

Slovenské voľby sa nevyhrávajú v mestských kaviarňach, ale v dedinských krčmách.

Autor je komentátor portálu noviny.sk

Parlamentné voľby v roku 1998 pripadli na 25. a 26. september, čiže ubehlo presne štvrť storočia, odkedy sme si takto kolektívne povedali, či chceme patriť k Európe, alebo k Rusku.

Vladimír Mečiar vyhral voľby, pozbieral takmer pol milióna preferenčných hlasov, ale vládu zostaviť nedokázal. Slovensko prijali do NATO a EÚ, stalo sa súčasťou Schengenského priestoru aj eurozóny.

Ako národ sme rozprávkovo zbohatli, žijeme dlhšie i zdravšie, otvorili sa nám možnosti, o akých sme nesnívali. Čo, samozrejme, nie je dôvod na spokojnosť. Keď sú zmeny dostatočne pomalé, nik si ich nevšimne, blbá nálada zostáva konštantná.

V roku 1989 nám sloboda doslova spadla na hlavy, pretože ríša zla, ktorá nás vojensky dobyla a okupovala, po štyridsiatich rokoch ekonomicky, politicky aj morálne skrachovala. Až v roku 1998 sme si slobodu vybrali dobrovoľne.

Revolúcie nie sú nežné, je to rovnaký oxymoron ako „láskavá vojna“ či „priateľská genocída“. Po páde berlínskeho múru sa aj v Československu odohralo pokojné odovzdanie moci.

Nie je to nič nevídané ani zlé. Je však užitočné vidieť za národným mýtom realitu, ak chceme porozumieť vlastnej histórii. Lebo hoci si tie udalosti mnohí pamätáme, pre veľkú časť dnešných voličov je to dejepis.

Problémom môže byť práve krátky časový odstup. V kolektívnej pamäti stále prežíva viac anekdotických historiek účastníkov než poctivo spracovanej histórie. Autor tohto textu je súčasťou problému, nie jeho riešením, no môžeme sa aspoň pokúsiť o poctivé hodnotenie volieb, v ktorých sme prvý raz naozaj rozhodovali o civilizačnom charaktere Slovenska.

Vlastne, ani to nie je presné. Vo voľbách síce rozhodujeme, kto krajinu povedie, jej civilizačný charakter je však dávno určený dominantnou predstavou oprávnených voličov, ako by mal štát vyzerať, a tá je produktom stáročí kultúrneho vývoja. Pokojne tomu hovorme národná mentalita.

Nositeľ moci, ktorým je v demokracii občan, síce reaguje na neustále sa meniace okolnosti, no reaguje v súlade so svojím spôsobom myslenia, hodnotami a osobnými preferenciami. Kultúrne a civilizačne je už po generácie ukotvený na veľmi konkrétnom mieste, v prelomových voľbách, aké nás práve čakajú, sa iba s matematickou presnosťou manifestuje, kde to miesto leží.

Mýtus o víťazstve

Hoci Mečiar urobil všetko pre to, aby sme zostali „čiernou dierou na mape Európy“, osobne odovzdal prihlášku do euroatlantických štruktúr. Vedel, že väčšina túži po západnom blahobyte, zároveň mu bolo jasné, že hodnoty, vďaka ktorým Západ prosperuje, sú rovnakej väčšine cudzie. Neveril, že by ho prozápadná opozícia dokázala poraziť.

Keď sa pozrieme na fakty za mýtom o Mečiarovej porážke, zistíme, že realita je trochu zložitejšia než zjednodušené tvrdenie, že sme si dobrovoľne vybrali slobodu a Západ.

Druhou najsilnejšou stranou, so 42 mandátmi, bola SDK, virtuálna strana, ktorá združovala politikov z piatich rôznych subjektov. Jedným z nich bolo KDH so svojou ľudáckou DNA, ktoré ako prvé relativizovalo zločiny vojnového štátu i popraveného vlastizradcu Jozefa Tisa. Dnes, ak sa vôbec dostane cez päťpercentnú hranicu, má omnoho väčší koaličný potenciál pre Roberta Fica než pre prozápadných progresívcov.

Koaličnými partnermi prozápadnej vlády sa stali SDĽ (23 mandátov), SOP (13) a SMK (15). Maďarská SMK bola sama osebe koalíciou, ktorú okrem etnicity nespájalo vôbec nič. Ľudia s ňou volili starých komunistov i krajne pravicových nacionalistov. Dnešná Aliancia je už o čosi viac ustálená, najbližšie má k Viktorovi Orbánovi a jeho videniu sveta. Keby mala šancu dostať sa do parlamentu, bola by potenciálnym spojencom Fica a ostatných proruských síl.

Obe zvyšné strany, SOP aj SDĽ, boli útočiskom komunistov, ktorí sa zúfalo snažili prispôsobiť zmeneným podmienkam. Fico už vtedy získal piaty najvyšší počet preferenčných hlasov, skoro dvestotisíc. Nebol tak veľmi sám sebou ako dnes, ale zas oveľa viac ako v období medzi voľbami 2006 a 2020.

Počet víťazov nad mečiarizmom s autentickými západnými hodnotami, ako ich vnímajú v Nemecku alebo vo Francúzsku (pomlčiac o škandinávskych krajinách), bol nevyhnutne menší ako 42. Buďme veľkorysí, pripusťme, že nejakí sa našli aj v SMK a dokopy ich bolo zo tridsať. To by bolo 20 percent vtedajšieho parlamentu, čo by mohlo zodpovedať ich celkovému podielu v populácii.

Schopnosti proti lojalite

Víkendové voľby budú mať opäť charakter referenda. Budeme si zasa raz vyberať medzi slobodou a tyraniou, no prívrženci slobody sú v omnoho nevýhodnejšom postavení ako pred štvrťstoročím. Dnes už všetci vedia, z vlastnej, často bolestnej skúsenosti, že sloboda odmeňuje schopnosti, tyrania lojalitu.

Vtedy sme boli na Východe a mnohí dúfali, že na Západe im bude lepšie. Dnes sme na Západe a mnohí majú subjektívny pocit, že je im vlastne horšie. Schopnosti totiž nie sú len otázkou vlastného slobodného rozhodnutia, nadobudnúť ich si vyžaduje oveľa viac. Lojálny k režimu môže byť každý.

Šampiónmi príslušných strán civilizačnej barikády sú Progresívne Slovensko a Smer. Lenže v parlamente nebudú iba dve strany, o výsledku rozhodne politický planktón, ktorý sa bude schopný preštverať cez hranicu päťpercentného kvóra.

Voľbu slobodného sveta podmienečne predstavuje aj Saska, hoci je dobré pripomenúť, že je to politická eseročka Richarda Sulíka, ktorý v slobodnom svete vzhliadal predovšetkým k pravicovým extrémistom, no partnerom dokázal byť len celebritám z poklesnutej reality show s „novými peniazmi“ zarobenými na tureckých handrách. Level blšák 1995.

Univerzálny koaličný potenciál má kleptokratický Hlas i neoľudácke KDH. Pôjdu, kam ich osobný záujem povedie, no politicky komfortnejšie by sa cítili s Robertom Ficom. Peter Pellegrini by sa pri ňom ľudsky asi necítil obzvlášť pohodlne ani bezpečne, no je otázne, do akej miery má stranu pod kontrolou a aké zúfalé dohody urobili s Robertom Ficom oligarchovia z pozadia Hlasu či jeho bývalí priatelia, ktorí za všetko vďačili práve jemu a v roku 2018 ho bez jediného zaváhania hodili cez palubu. Pre nich je prioritou osobné prežitie, nie osud Slovenska.

Pre kresťanských demokratov sú pliagou tie isté ľudské práva, ktorými hlboko pohŕdajú Robert Fico, Viktor Orbán aj Vladimir Putin. Keby sa aj z núdze zapojili do prozápadnej koalície, ich záujmom by bolo čo najskôr ju zničiť a otvoriť tak cestu Božiemu štátu.

Pravoverní fašisti tiež padli na hranicu zvoliteľnosti. Robert Fico ich vytlačil za okraj pravicového extrému, ktorý ešte nenaráža na hranicu trestného zákona. Nemajú sa voči nemu ako vymedziť a ich schopnosť naplniť sľuby je pochybná. Stačí si spomenúť, ako zlyhali v Banskobystrickej župe, a to aj z pohľadu svojich vlastných hodnôt a kritérií.

Rozhodneme sami

Predvolebná matematika vyzerá ponuro, no voľby v roku 1998 zachránila rekordná volebná účasť (84,2 percenta oprávnených voličov).

Robert Fico svoj elektorát úspešne mobilizoval hrozbami, ktoré sám vytvára, aby pred nimi dokázal svojich ľudí ochrániť jediným kúzelným gestom. Zároveň sa tým však sám stal hrozbou pre každého, kto si cení svoje občianske práva a osobnú slobodu. V sobotu sa s matematickou presnosťou ukáže, aký podiel ľudí ich považuje za hodnotu hodnú ochrany.

Lebo Progresívne Slovensko alebo SaS vám môžu pripadať ako príšerné voľby, s ktorými sa vám bude žiť mizerne, ale ak necháte ostatných, aby za vás zvolili to ostatné, možno s tým nebudete schopní žiť vôbec. Budeme sa rozhodovať slobodne, sami za seba, ale možno už naposledy.

Najlepší plán na víkend: použite rozum, choďte voliť, uchovajte si nádej a zbaľte si kufor. Ak ho budete celkom zbytočne znova vybaľovať, bude to oslava, nie otrava.