Ostanete tu, ak vyhrá Robert Fico? (píše Beata Balogová)

Ak voľby vyhrá Robert Fico a postaví vládu nenávisti s fašistami s pomocou Petra Pellegriniho, ktorý premárni svoju poslednú šancu zmyť zo seba nánosy Smeru, niektorí zo Slovenska odídu. Nebudú chcieť po tridsiatich rokoch dávať ďalšie šance tejto krajine.

Väčšina z nás tu však ostane.

Ostaneme, ale s pocitom márnosti. S pocitom, že tejto krajine niekto ukradol ďalšie štyri roky, ktoré sme mohli využiť na premýšľanie, ako lepšie učiť deti, ako umožniť ľuďom dôstojnejšie starnúť, ako zmeniť čierne diery na domovy, odkiaľ sa neuteká za prácou.

Otrepaná fráza, že „každý národ si zaslúži takú vládu, akú si zvolí“, na nás doľahne, lebo pod trestom Ficovej štvrtej vlády s fašistami sa budú podlamovať kolená všetkým bez ohľadu na to, či ho volili.

Budeme sa obhadzovať percentami, povieme si, že trpíme pre tú časť spoločnosti, ktorá má najkratšiu pamäť, neoveruje si fakty, pestuje si hrdosť cez útoky na menšiny, chce v politike alfa samca, ktorý to všetkým ukáže.

Ťažko uveriť, že mnohí politici, ktorí sa uchádzajú o našu dôveru, nepochopili, že nemárnia len svoje šance, ale okrádajú krajinu o čas. A ten čas nie je neobmedzený. Ani pre tú najmladšiu generáciu.

Nevolíme len pre mladých

Už teraz vieme, že zmeny, aké by pozdvihli Slovensko na úroveň krajín, ktoré roky závistlivo spomíname, napríklad rakúska kvalita života, švajčiarske dôchodky, holandská tolerancia, fínske školstvo, švédske zdravotníctvo a dánsky právny štát, trvajú desaťročia.

Ak ich opäť odsunieme, hoci „len“ na štyri roky, tak oberáme o šancu na lepšie vzdelanie deti v materských školách alebo desaťročnú neter a pätnásťročného synovca. Deti na druhom stupni základných škôl už vedia, kto je Fico, Matovič, Kollár alebo Kotleba.

Aký koncept politiky sa im pred očami otvára? Ich životné šance ovplyvňujú ľudia, pre ktorých je korupcia menšie zlo, takmer nevyhnutnosť, akási súčasť národnej identity. Že keď kradnú naši otcovia národa, majú na to akési „božie požehnanie“, berú si len to, čo im patrí, za to že nás „chránia“.

Našepkáva sa im, že ak v sebe nachádzajú akúkoľvek inakosť, majú to tajiť ako druh hanby, lebo v tejto krajine budú šťastnejší, ak poprú svoju identitu. Síce už nerecitujú „So Sovietskym zväzom na večné časy“, ale pani učiteľka, ktorá číta Zem a vek a statusy Ľuboša Blahu na facebooku, im hovorí, že bratstvo s Rusmi sa nekončí.

Nerozhodujeme len o jednej alebo dvoch generáciách.

Z akej krajiny budú odchádzať?

Vo voľbách rozhodujeme aj o šanciach tých, ktorí majú najmenej času, aby si demokraciu užili. Staršia generácia nie sú len pasienkové dôchodkyne, ktoré nadšene oblapkávajú Fica, akoby ho samy porodili, chlapa, ktorý hovorí troška slušnejšie to, čo ich manžel šomre po návrate z krčmy.

Nie sú to len namosúrení ľudia, ktorí si roky leštili spomienky na komunizmus, na prvého mája, keď dostali zadarmo na papierovej tácke párky a za lyžičku horčice. Nachádzali v tom hrdosť, veď tam bola budúca generácia slušne oblečená, v sivých sukniach a nohaviciach, žiadne deravé rifle a drogy.

Predstavme si ľudí, ktorí naozaj čakali na slobodu a dočkali sa akurát tak Fica, ktorý by aj za komunizmu mal celkom slušnú politickú kariéru.

Disidenti dneška

Môže sa nám stať to, čo sa deje bývalým disidentom v Maďarsku. Hovorím o ľuďoch, ktorých komunistická polícia roky prenasledovala, zatýkala, obsýpala fackami, robila u nich razie v noci.

Jeden z nich mi raz povedal, že najväčšou útechou bola myšlienka, že raz bude žiť v slobodnej krajine. Dnes, keď si predstaví, ako sa Viktor Orbán zabetónoval pri moci, má pocit márnosti. Stráca nádej, že autokracia nemôže trvať večne. A či sa jej konca ešte dožije.

Aj na Slovensku musí byť generácia, ktorá sa obáva, či nástupom Fica k moci sa ich šanca v prozápadnej demokratickej krajine nescvrkáva. Dokonca aj tí, ktorí by nevolili progresívnu stranu, si zaslúžia perspektívu, že Slovensko budú viesť ľudia, ktorí dokážu čerpať z našej tridsaťročnej skúsenosti, aby nás neťahali naspať do temných rokov. A nebudú ľudí utvrdzovať v tom, že demokracia je stratený koncept vládnutia.

Politiku nevyženiete zo svojich obývačiek

Autokracie a skorumpované vlády zasahujú ľudí až na úrovni ich rodín. Aj keď, samozrejme, časť života aj naďalej bude plynúť mimo politiky. Rodina, priatelia, umenie, príroda, slušní podnikatelia, to všetko môže byť útočiskom.

Autokracie menia aj náš jazyk. Nevyhnutne. Používame výrazy nenávisti, aj keď túto nenávisť len vyvraciame.

Strach, ktorý ako jediný dokáže udržať autokratov pri moci, z verejného priestoru postupne presakuje do našich bytov. Jeden prominentný maďarský novinár mi povedal, že nechce, aby jeho deti v škole hovorili, pre aké médium pracuje, lebo sa bojí pomsty učiteľov.

Kto bude ďalší: rodič pracujúci pre mimovládky, matka LGBTQ+ človeka?

Dnes je ešte všeličo možné, ešte nie je rozhodnuté. Neoberajme o vzácny čas túto krajinu. Lebo jedného dňa aj my môžeme byť tá generácia, ktorá bude odchádzať bez pocitu, že podstatnú časť života prežila v skutočne slobodnej krajine.