Najprv zaznievali hlasy „po voľbách odtiaľto odídem“ ojedinele. Potom hustli a prišla aj chvíľa, keď to znelo ako klišé.
To znamená jav v jazyku nie nezvyčajný: že sa nejaký zhluk slov vypúšťa z úst bez toho, aby bol myslený doslovne. Aj tak však niečo znamená a v tomto konkrétnom prípade obavy. Nemusí ísť nutne o defetizmus.
Áno, v istom momente až priveľa ľudí hovorilo, že v prípade určitého výsledku parlamentných volieb odíde do zahraničia. Mnohí to nikdy neurobia a nikdy sa nedozvedia, ako dlho to trvá a čo všetko obnáša naozaj zlikvidovať časť svojej existencie v rodnej krajine. Len artikulovali svoje obavy z možných scenárov.
Zároveň množstvo ľudí už odišlo. A nemôžu za to, že v domovine nemali vhodné podmienky na život.
Odchádzalo sa vždy. Nielen Slovensko malo svojich Amerikáncov – začiatkom 20. storočia sa pobrala do USA tretina slovenského obyvateľstva, najmä z východu. Súčasnú tvár USA formovali aj írske hladomory. To všetko boli v dnešnom jazyku ekonomickí migranti.
Masové vlny odchodov mali aj politické príčiny: po porážke vtedajšieho fašizmu utekali ľudáci, ktorí sa báli komunistov. Takzvanej demokratickej vlne po komunistickom puči v roku 1948 dali názov emigrujúci funkcionári Demokratickej strany. Ďalšia vlna nastala po 21. auguste 1968.
Všetkých však vypudili podmienky. A rovnako sa možno do zmenených podmienok zasa vrátiť, ako sa to dialo aj v 90. rokoch. Lebo každý, kto odišiel, vie, že domovinu má len jednu a odchodom ju nestratil – je súčasťou identity.
Aj preto tento rok prejavilo záujem voliť zo zahraničia 73-tisíc slovenských občanov a občianok, čím sa konštatoval historicky najvyšší počet. Urobili to preto, lebo im stále záleží na podmienkach v rodnej krajine.
S mnohými z nich to vzdala práve krajina a netreba na to zabúdať.
Sú to Rómovia, ktorí vo Veľkej Británii vyštudovali vysoké školy, ale domovina ich dodnes neprestala pchať do špeciálnych škôl. Chce im azda niekto tvrdiť, že to mali znášať, veď dobre bude?
Sú to páry rovnakého pohlavia, aj hneď tu za rakúskou hranicou, ktorým domovina stále vraví, aby predstierali, že nie sú sebou.
Aj oni sa ozývajú všetkým tým, čomu sa hovorí hlas: zvuk vyvierajúci z hrdla aj obálka vo volebnej urne.
Áno, najlepšia je taká spoločnosť, z ktorej nikto nemusí utekať.
