Autor je sociológ
Tento text píšem na konci leta 2023. Nedávno odznela pandémia covidu, ruská agresia na Ukrajine pokračuje, klimatická kríza, migranti, najmä ženy a malé deti, umierajú na úteku pred hladom a vojnou, šialenci vládnu svetu. Kde je nádej?
Žiadna nie je, iba svetielko na konci tunela, ktoré sa cestou za ním vzďaľuje. Alebo nie? Spočíva v okamihoch po ceste? Tu láska, tá predovšetkým, tu sa niečo podarí, inokedy príde bez volania a má rôzne tváre alebo keď sa človek vyhrabe z prekérnej situácie a prežije.
Vlastne práve to nedostižné svetielko na konci tunela je podstatné. Všetky tie duchovné cesty, koľko ich je (meditácia, bedekre, filozofia, viery…), sú pokusy vytvoriť mapu cesty ku šťastiu. Ak uveríš, kráča sa ti lepšie, bodrejšie... a možno aj s chvíľkovým šťastím.
Môj pocit (ilúzia?) je finálny. Problém si formulujem takto: Fedor, máš dve šance: 1) Prijať svoj život, aký bol, alebo 2) dať svetlu na konci tunela meno a osvojiť si ho. To prvé je poznanie nezmeniteľného, to druhé je vecou viery, bez ktorej nie je nádej.
To meno znie „všeobjímajúca láska“. Niečo ako metafora Boha, budhistickej Dharmy, Omegy Telhiarda de Chardina, Kozmického poriadku, Absolútna, Numinosa... Vyber si alebo nechaj sa získať a uver. „Vyber si“ je lepšie, pretože „zvnútra“. Často sa platí utrpením.
