Vyhlásiť, že predčasné voľby roztrhli celé vrece s paradoxmi, je predčasné. Niektoré sú však nenapraviteľné, neodvolateľné, už sa stali. Akože fait accompli.
Nie je isté, či Pellegrini – údajný jazýček na váhach – chápe vlastné záujmy v komplexe a celej šírke. Jeho reč, že vôbec najhorší by bol pat (lebo úradníci bla, bla, bla), takže nejaká, taká či onaká vláda musí vzniknúť v každom prípade, má diery.
V scenári (podľa autora vysoko nepravdepodobnom až vylúčenom), že Hlas sa vydá demokratickejšou cestou, si Pellegrini musí byť vedomý jedného: ak bude mať Smer v opozícii, do Silvestra ho opustí aj posledný volič.
Na strane druhej, smutná budúcnosť všetkých expartnerov Smeru – HZDS, SNS aj hidašov – je indíciou, že ani počúvať H(h)las krvi nemusí byť životnou poistkou.
Hrozbu, že v koalícii so Smerom pôjde Hlas od dvanástich k nule, by Pelle mohol odháňať požiadavkou na premiérsky post pre seba. (Čo by hendikepy akože vyrovnalo.)
