Autor je teológ a farár, pôsobí v ČR
V piatok pred voľbami som u nás v Šumperku spoluorganizoval koncert kapely Svatopluk. Načasovanie nemohlo byť lepšie, lebo pesničky od Karáska, to je terapia pre dušu, malý dotyk neba uprostred pozemských starostí a márností. Až na malé výnimky sú to všetko pesničky do nepohody, pretože za nepohody vznikli.
Od piatka mi znejú v hlave trochu viac než inokedy. Najmä pieseň Orel, ktorá zaznela ako prídavok na záver. Na internete sa dá nájsť vo viacerých verziách, ale aby ju človek pochopil, musí si ju vypočuť aj s Karáskovým úvodom, ktorý ho lepšie uvedie do kontextu. Ten úvod znie:
„Šel jsem do pražské zoo a tam jsem navštívil také oddělení ptáků, přišel jsem k ohromné voliéře a tam byl takovej pahýl a nahoře, na tom pahýlu seděl mohutný orel. A nahoře na strop té voliéry se ze svobody slétávali vrabci a najednou vám vidím, že ten orel je celý bílý. Král ptactva sedí na svém pahýlu a on byl pokálený od vrabců. A to je pro mě celý obraz života, života a posledních věcí.“
Viem, na prvé počutie to neznie veľmi nádejne. Nádejne však nevyzerá ani to, ako rozdali voliči karty v parlamentných voľbách. Lebo to nevychádza nikomu. Na jednej strane štvrtina voličov preferuje jednoznačne proeurópske strany, ktoré sa hlásia k liberálnej demokracii, na druhej strane si veľká časť voličov želá návrat Roberta Fica, Andreja Danka, Igora Matoviča a podobných politikov.
