Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Andranik Migraňan bol typ muža, ktorého neprehliadnete ani na recepcii, ani na futbalovom zápase. Prvýkrát som ho stretla v bufete ruskej Štátnej dumy, keď komentoval skvelé ceny obložených chlebíčkov.
„Si to vedia zariadiť, poslanci. Kopec šunky aj šalátu a cena ako za suchý chlieb,“ zasmial sa pod fúzy. Mal ich čierne a husté, pod nimi dokonale vytvarované pery. Oči mal diabolské, s akýmsi posmešným výrazom, akoby chcel ostatným naznačiť, že jeho len tak niekto neokabáti.
„Radím prezidentovi. A pár poslancom,“ odpovedal ledabolo na moju otázku, čím sa zaoberá. Srdce sa mi rozbúšilo, žalúdok stiahol.
Bola som v Rusku ako spravodajkyňa pre bývalé krajiny Sovietskeho zväzu iba pár mesiacov. Rozhovor som zatiaľ neurobila ani so strážcom nášho parkoviska. Hlavne preto, že mu veľmi nerozumiem.
Moja školská ruština sa napriek maturite ukázala ako úplne iný jazyk, než akým tu v Moskve a širokom okolí ľudia hovoria. S Andranikom si však rozumieme výborne.
„No, ľahké to nebude, ale vylúčené tiež nie,“ povie, keď sa spýtam na možnosť rozhovoru s Borisom Jeľcinom. „Ale pre začiatok ti môžem zariadiť rozhovor s jedným z najmocnejších politikov, šéfom ruských komunistov Gennadijom Ziuganovom. Chceš?“
Pravý Armén s temnotou v duši
S Andranikom sme sa spriatelili. Zariadil zopár skvelých rozhovorov, pomohol mi vyznať sa v kuloároch ruskej vysokej politiky a vysvetlil mi, ako prežiť zmeny vladárov aj celých režimov. Teóriu prežitia mal zakódovanú v DNA.
Andranik bol môj prvý Armén a bol to Armén až do špiku kostí. Mal rád dobré víno, literatúru, bol neuveriteľne vzdelaný, hrdý na seba, na svoju kariéru a hlavne na Arménsko. Aj dievčatá zvádzal ako pravý arménsky vlastenec.
Narodil sa v Jerevane. Po otcovi Movsesovič, múdry a vzdelaný, čo sa v Arménsku cení podobne ako v Izraeli. Ako veľmi sú si tieto dva národy podobné. Nie nadarmo sa Arménom hovorí Židia Kaukazu.
V posledných dňoch som si na Andranika spomenula veľakrát. Náhorný Karabach patril medzi jeho najcitlivejšie miesta. Rozprával mi, ako ťažko sa Arménom na Kaukaze žije. Obklopení nepriateľmi. S pocitom stálej tureckej hrozby, ktorá sa zhmotnila tým najstrašnejším spôsobom v roku 1915, keď Turci povraždili vyše milióna jeho predkov.
Genocída sa navždy zapísala do duší i hláv potomkov. Niečo temné a osamelé má v duši aj Andranik.
Primitívne Rusko, odhodlaní Arméni
Roky sme spolu pili čaj a kávu, niekedy aj niečo ostrejšie. Pochopila som, že jeho hlavným spôsobom existencie je využívanie všetkých, ktorí sa využívať nechajú.
Pre svoju krajinu by urobil čokoľvek, Ruskom hlboko pohŕdal. Rusov považoval za sedliakov, ich humor za primitívny, spôsoby a mravy za pokleslé, kuchyňu odkopírovanú od kaukazskej, vzhľad poznamenaný nájazdmi Mongolov a politickú kultúru za sprostú.
A umenie? Žiadne ruské umenie vraj neexistuje. Všetko je, rovnako ako vianočný stromček a rezeň, dovezené z cudziny.
Andranik mi pomohol pochopiť vysoké arménske sebavedomie, mimoriadnu arménsku súdržnosť i arménsku húževnatosť, túžbu prežiť v nie práve priateľskom prostredí. Arméni sú presvedčení o svojej misii, sú na ňu hrdí ako obyvatelia štátu, ktorý prvý na svete prijal kresťanstvo.
V Arménsku aj v Karabachu, plnom Andranikov, som bola veľakrát. Cítiť to na každom kroku – vedomie poslania na území, ktoré im Najvyšší zveril do opatery. V predstavách Arménov je Karabach jeho súčasťou. Je dôležitý pre sebaurčenie Arménov rovnako ako pre Čechov hora Říp.
Nešťastný osud Karabachu
Kus zeme na ploche nie oveľa väčšej ako štyritisíc štvorcových kilometrov a toľko nešťastných osudov, mŕtvych, vyhnaných. Mimoriadna pohostinnosť karabašských Arménov vás pohltí tak ako mňa. Najlepší koňak na svete, najsladší med, najkrajšie hory, ľudia pracovití a múdri, žijúci takmer v obkľúčení, ktoré sa túto jeseň zmenilo na totálnu blokádu, predzvesť skorého konca.
Teraz ten koniec nastal a ja premýšľam, čo si asi pomyslel Andranik, keď Azerbajdžanci zase raz ovládli Karabach.
