Výsledok hociktorej strany a politika niekde hlboko pod pol percentom by si zväčša nezaslúžil viac ako zlomyseľnú poznámku v piatom odseku. Len keby nešlo o projekt na čele s dvojnásobným premiérom, ktorý slúžil ako totem remeselného až cynického výkonu moci, ale zároveň rešpektu k písaným a nepísaným pravidlám a zákonom politiky.
Nech čitateľky a čitatelia odpustia pátos, ale toto všetko Mikuláš Dzurinda svojím výkonom pošliapal. A vonkoncom nie je určujúci dosiahnutý výsledok (hoci dopĺňa mozaiku), podstatný je celý proces, akým sa k nemu Dzurinda s kolektívom dopracoval.
Demokrati: Dzurindovi sa stalo najhoršie. Stal sa smiešnym pre väčšinu ľudí v krajine Čítajte Začalo sa to prvými podozrivými rozhovormi po odchode SaS z koalície v septembri 2022, v ktorých Dzurinda popieral všetko, podľa čoho sa dovtedy správal. Doslova vravel, že Richard Sulík je povinný „trpieť“, znášať akúkoľvek mieru osobných a politických urážok, a Eduard Heger má zasa bojovať, aj keď jeho vláda na parlamentnú väčšinu ani nedovidí.
Pritom v oboch situáciách Dzurinda bol a obe riešil jediným rozumným prostriedkom: predčasnými voľbami.
