Autor je teológ a spisovateľ
Režisér Jan Hřebejk pár hodín po slovenských voľbách napísal, že „na Slovensku zvíťazil názor, že prezidentka je americká ***** a dobro nikdy neprichádza zo Západu, ale z Východu“.
Jeho bonmot je súčasťou karhavo blahosklonného štýlu časti českej verejnej mienky, presvedčenej, že Slovensko vždy bolo a bude stratená pohraničná krajina, periféria periférie, kde sa darí iba ruskej propagande a ľudáctvu.
Uhrík, najväčší antifašista
Výsledky víkendových volieb však v skutočnosti ukazujú niečo celkom iné a ak si to niekto uvedomuje, tak je to práve Smer, ktorý už tradične stavil počas kampane na mobilizáciu najodpornejších ľudských vlastností a politickej dekadencie v podobe pomstychtivosti a primitívneho rusofilstva v čase, keď môže hľadaný Putin cestovať akurát tak do Soči.
Vysávanie ľudáckej rodinnej miazgy z neonacistických strán zase v spolupráci s Milanom Uhríkom viedlo k likvidácii a čiastočne k ovládnutiu zvyškového voličského zázemia neonacistov. Uhrík si za nespochybniteľný príspevok k zničeniu dvoch neonacistických strán členstvo v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov celkom iste zaslúžil.
Okrem týchto anekdotických a epizodických udalostí sa však v skutočnosti v slovenskej spoločnosti odohralo niečo celkom iné, udalosť, ktorá bude niekoľko najbližších rokov formovať politickú predstavivosť krajiny a vplývať na modernizáciu našich mentalít.
Počas predvolebnej kampane pôsobilo Progresívne Slovensko ako opustená a do slovenského prostredia nepatriaca politická strana elitnej slovenskej mládeže a strednej generácie, ľudí, ktorí často ani len nerozumejú pohŕdavej mimike Moniky Beňovej z Donovál, hierarchickému straníckemu feudalizmu a Slovensko vidia celkom inak ako politická kasta, ktorá krajinu ovláda od polovice deväťdesiatych rokov.
PS čelilo spojenému tlaku cirkví, etablovaných v atmosfére deväťdesiatych rokov, strán a politikov, počas kampane sa proti nemu príznačne vyhraňovali všetci oveľa viac a radikálnejšie ako proti hrozbe neonacistov.
Timothy Snyder si však ako prvý zahraničný pozorovateľ všimol, že Progresívne Slovensko napriek tomu vybudovalo konsolidované demokratické prostredie, svojím skóre historicky porazilo volebné úspechy všetkých reformných strán a predovšetkým ukázalo, že dokáže mobilizovať a spájať voličov a voličky na priznaných politických témach, ktoré boli pred pár rokmi len predmetom teoretických úvah.
Sledujme spoločenskú zmenu
Ak sa v stredoeurópskom prostredí v čase migračnej krízy a vojny proti susedovi objaví politická sila, ktorá nielenže nie je zoskupením „závadových“ osôb, ale má jasný politický program, otvorene o ňom hovorí a dokonca jeho realizáciou podmieňuje spoluprácu s inými stranami a osloví takmer štvrtinu voličov, mali by sme si položiť otázku, či jej vznik a existencia nekopíruje hlbšiu spoločenskú zmenu, ktorá vedie k podobnému procesu, akým prešlo v nedávnej minulosti niekoľko porovnateľných európskych krajín ako Írsko alebo Rakúsko.
To, čo Janovi Hřebejkovi, glosátorovi trebišovských klišé, zrejme ušlo, je hlboká a nezastaviteľná premena slovenskej spoločnosti, ktorá sa čoraz viac cíti doma vo svojom prirodzenom prostredí kultúrneho Západu, svojej historickej západnej identity a svojho sebavedomého postavenia.
Pre niekoho, kto je roky zvyknutý na skratkovité memečká o utekajúcich Slovákoch, bačoch a parenici, môže byť z pochopiteľných dôvodov takéto niečo neviditeľné a nepredstaviteľné, ale dnešné Slovensko už nie je malebnou krajinou zaostalých pastierov a presolených syrov. Má rovnako elitných a talentovaných ľudí, ktorí sú úspešní doma aj v zahraničí a sami seba nevnímajú ako európsku príťaž, ale ako obohatenie.
Volebný výsledok je zároveň koncom jedného generačného cyklu mužov a Moniky Beňovej s arogantnými úsmevmi, exhibíciou kabeliek z dubajského letiska, manžetových gombíkov na košeliach ušitých ukrajinskými gastarbeiterkami a sveta, ktorý má v týchto dňoch poslednú príležitosť predĺžiť svoju agóniu.
